Robíme chybu, pokiaľ pri slove „korupcia“ myslíme len na mravnú zvrátenosť, krádež, rodinkárstvo, nedajbože na mafiu. Korupcia koroduje riadiace systémy. Je spojená s ich nefunkčnosťou, ich deštrukciou a s celkovým úpadkom. Spoločnosti, hospodárstva, celej nadstavby, jednotlivých ľudí i skupín, ku ktorým jednotlivci chcú patriť.
Súčasná vláda zdedila štát s korodujúcim riadiacim systémom. Celej verejnej správy. Parlament má pomôcť vláde nájsť z toho východisko. Zodpovedá za to občanom.
Súčasnú vládu ihneď po jej nástupe zachytila pandémia Korony. Tá trvá dodnes a nevieme, kedy skončí.
Je v ľudskej povahe, že na dlhší čas neznášame žiaden extrém, nijaký duševný, či sociálny alebo hospodársky výkyv. Preto je normálne, že nám lepšie vyhovuje miernosť a nie extrém, že si našu osobnú a hospodársku slobodu dáme obmedzovať len natoľko, nakoľko je to nutné. Len vtip je v tom, že po dlhom období socializmu sme stratili cit pre zdravú hranicu. Svojej vlastnej zodpovednosti, ktorá určuje stupeň našej povinnosti. Teraz máme ale šancu, že to napravíme.
Korona kríza nás dobehla. Všetkých. Nás, ľudí – zaočkovaných alebo antivaxerov, politikov – v opozícii tak i v koalícii, odborníkov – predovšetkým v oblasti zdravotníctva, ale aj sociológov, psychológov, psychiatrov, pedagógov, cestovnoruchárov, gastronómov a všetky ďalšie povolania pre Koronu krízu odkázané na pomoc štátu.
Platíme za svoju neskúsenosť zvládnuť šírenie vírusu Kovid-19, ale zároveň platíme za to, že sme problém korupcie neriešili už po roku 1998, teda za Dzurindovej vlády. Nedali sme pod mikroskop dôsledky mečiarizmu. Možno pre výhovorku, že bolo treba „hasiť“, teda zachraňovať v prvom rade to, čo Mečiarova vláda v spoločnosti a hospodárstve nezvládla. Na nápravu skorodovaného systému nebol čas. Možno aj z iných dôvodov.
Postupom času korupcia nahryzla hlboko do riadiaceho systému verejnej správy, že súčasnej vláde nezostáva nič iné, ako sa o nefunkčné systémy neustále podkýňať. Presviedčame sa o tom deň za dňom a viníme z toho koaličnú vládu! A zároveň sme proti reformám, ktoré parlamentu predkladá! Mnohí sa pritom cítia celkom dobre a nechcú na veciach nič meniť. Dokonca si myslia, že sú vyvolení , aby naďalej v svojej práci pokračovali bez zmeny.
Vyzerá to, ako keby dokonca aj náš „sedliacky rozum“, ktorého význam často zdôrazňoval práve Vladimír Mečiar, bol napadnutý rovnakou koróziou, ako riadiace systémy verejnej správy. Ideme preto sami proti sebe, aby sme si dokázali, že sme? Týmto spôsobom sa na vyššiu špirálu rozvoja, ktorý by mal podľa historických pravidiel automaticky nasledovať po (svetovej) pandémii, nedostaneme.
Na záver citát z osemdesiatročnej odbornej knihy: „Netreba vkladať do činov iba cit, vášeň a lásku k veci, ale aj rozum a skúsenosti majú mať pri voľbe a prevádzaní činov svoj príslušný podiel.“ Tak by sme mali robiť politiku a tak by sme ju mali my, ostatní ľudia, aj chápať.
