Som rada, že som stihla navštíviť niektoré z prednášok Konzervatívneho inštitútu M.R.Štefánika. Amerika kontra Európa bola na tomto fóre často diskutovanou témou svetoznámych ekonómov a politológov. Navyše Štefánik bol jedným z dobrých priateľov Gustava Eiffela, ktorý Amerike daroval sochu Slobody.
Sloboda je práve to, čím Severná Amerika žije. Každý hovorí o slobode a každý sa cíti byť slobodným. Hoci, ako pred krátkym časom spresnil moderátor CNN, slobodne sa cítia byť republikáni, pričom konzervatívna časť obyvateľstva si myslí, že sloboda je len pre nich. Výnimka, ktorá nepotvrdzuje pravidlo.
Sloboda znamená zodpovedať sám za seba a sám za seba rozhodnúť. Štát túto slobodu akceptuje, čo sa počas môjho pobytu (1997-98) napríklad prejavilo v priamej komunikácii štátu s občanom vo veci zdravotného poistenia. Pamätám si, že 33 kanadských dolárov mesačne bola povinná platba do štátneho fondu a kto chcel, mohol sa zdravotne poistiť v niektorej z komerčných poisťovní. Samozrejme, za minimálnu platbu mohol pacient očakávať len minimálne zdravotné služby a ak sa niečo vážne prihodilo, mnohí pre cenu svojho zdravia predávali svoj majetok, teda, ak bolo treba, aj vlastnú strechu nad hlavou. Nie tak dávno som navštívila európske nemocnice. Vo švajčiarskej nemocnici a ohúril ma jej luxus. V nemeckej typický poriadok a nemocničné služby na oveľa vyššej úrovni ako v kanadskej... A ak niekto v Kanada požiadal a dostal niektoré zo sociálnych dávok, sociálni pracovníci sa mu doslova „nasťahovali" do jeho domu. kontrolovali dodržiavanie pravidiel ich oprávnenia...
Sloboda znamená aj rovnosť práv a právo na slobodu prejavu... vrátane vlastného talentu a schopností. Tak vzniká prostredie, ktoré provokuje, aby sa človek venoval tomu, čo ho baví, aby ukázal, čoho je schopný. Tam je vytvorený priestor a podmienky pre rast výkonov s vysokou pridanou hodnotou, tu sa kladie množstvo prekázok. Náš starý a "dobrý" európsky kontinent akoby stále spomínal na upaľovanie kacírov a bosoriek. Odborné a univerzitné vzdelanie sa považuje za niečo, čo sa „musí" a to priemerizuje výsledky a výkony odborných špičiek sa strácajú niekde v priemere. To je pre Európu obrovská strata času a príležitostí, ktorá praje Amerike!
To, čo ma vtedy (1997-98) napĺňalo strachom, bol ľahký prístup ľudí k pôžičkám. Prekvapoval ma nielen rozsah nákupov na úverové karty, ale aj ľahkosť prístupu k úverom na nehnuteľnosti. Mne, vychovanej v katolíckom duchu a v socialistickej škole (s mnohými vojenskými prvkami), chýbala vo veci väčšia „zásluhovosť". Občanovi (Kanady) stačilo mať založený účet v banke, byť zdravý a zamestnaný a zopár mesiacov šetriť... a úver dostal. Následné nešťastné "ručenie nehnuteľností" štátom zaviedlo svet do krízy.
Ale prekvapilo ma aj Slovensko. Po návrate v neskorej jeseni boli cesty preplnené množstvom nových áut. Parkovali na chodníkoch či v parkoch. Neprekvapovala ma len neúcta k životnému prostrediu, ale predovšetkým zmena spotrebného správania sa ľudí a s ňou súvisiace zmeny etiky naznačujúce podstatné zmeny v rebríčku hodnôt. Na americkom kontinente sa kladie dôraz na to, čo človeka živí a nie na to, čím žije. „The work that you do for living" azda presnejšie vyjadruje myslenie ľudí za „veľkou mlákou", pre ktorých je prvoradé investovanie prípravy na povolanie, do vlastného podnikania alebo do kúpy účastín - na prilepšenie k životu pred či na dôchodku.
Tam ľudia skôr uzavretí (každý si rieši svoje), tu nedostupní (každý chce mať svoj pokoj). Tam otvorení pre veci spoločné (slobodne sa prejaviť na fóre), tu zdržanliví (k mojim starostiam si pridať ešte aj iné?). Tam ľudia, ktorí nemajú problémy s odpadovým hospodárstvom, tu ľudia zahadzujúci snáď celý odpad na jednu kopu...
Vracajúc sa do kontinentálnej Európy ju stále vnímam ako „matku", ktorá sa chce starať o svoje deti, ktoré už dávno deťmi nie sú. Sociálne opatrenia, na ktoré sme si v Európe zvykli, alebo ktoré od nej v zotrvačnosti očakávame, sú v porovnaní s ostatným svetom nadštandardné a ich riadenie vyžaduje nesmierne veľa finančných prostriedkov, ktoré niekde inde chýbajú. Rozhodovanie o nich sa centralizuje a moc priťahuje k sebe stále viac peňazí. V poslednom čase sa začalo hovoriť o „zošvajčiarizovaní" Európskej únie, ktorá by týmto musela prejsť reformou novej demokracie (rešpektuje priamu pred parlamentnou). Aké zmeny by to donieslo? Boli by sme vôbec schopní zmeniť samých seba pre život v skutočne slobodnej Európe?
Pritom myslím na výrok Carla G.Junga (švajčiarsky psychológ, * 1875 +1961): „Tam, za železnou oponou, sa na vás škerí vaša vlastná tvár." Zmenili sme sa, alebo sme stále tí istí?
