Klamstvo. Či je klamstvo dobré alebo nie, záleží od motivácie a od obsahu a vzájomných súvislostí, od situácie, na ktorú sa klamár vyhovára. Áno, niektorí ľudia hovoria nepravdu, aby pobavili seba alebo druhých, alebo aby sa jednoducho „pohrali“. Však čo by z nás bolo bez predstavivosti umelcov?
Ak niekto hovorí nepravdu, aby tým chránil druhých, ten si sľubuje od klamstva osobné výhody. Napríklad nemecký podnikateľ Oscar Schindler klamal nacistom v druhej svetovej vojne, aby tým ochránil Židov od ich deportácie. Na rozdiel od tohto klamstva je prípad Američanky Bernie Madoff, ktorá bola v roku 2009 odsúdená súdom v New Yorku na 150 rokov po tom, čo oklamala tisíce vkladateľov na účty, banky i nadácie o desiatky miliónov dolárov. Ľudia ako Madoff klamu, lebo sa chcú obohatiť na úkor druhého.
Potom sú tu ľudia, ktorí klamú z nutnosti či nátlaku. Niektorí dokonca pre vlastné výhody, ale často bez nevysvetliteľných dôvodov. Je možné, že niektorý chorý klamár nájde cestu k odborníkovi - psychiatrovi a psychoterapeutovi. Nejedná sa o „hochstapleroch“, ale o skutočne chorých ľudí, ktorí klamú pod tlakom zo svojho vnútra. V tomto prípade ide o stupňujúce sa narušenie osobnosti. Ide o prípady, kedy si človek nahovára inú identitu – buď v smerom k predstave seba samého ako o „obeti“ alebo o „víťazovi“. Tak sa k téme vyjadril známy berlínsky špecialista, doktor pre oblasť psychiatrie, dnes už 78 ročný Hans Stoffels z Berlína.
Toľko skrátený preklad z nemeckého média „Die Welt“ (z 12.12.2020).
Prečo niektorí ľudia takto reagujú? Je to túžba po vlastnom rozoznaní smerom k iným členom spoločnosti? Je to túžba po uznaní seba samého ako človeka patriaceho na vysoké posty spoločnosti? Túžba po uznaní vedie mnohých k potláčaniu vlastnej identity a napodobovaniu sa vzorom, ktoré sa dokonca od seba charakterovo odlišujú! Čo sa za tým skrýva? Nesplnená túžba? Alebo túžba „vlastniť a mať všetko okolo seba“, napriek základným protikladom, proti etickým normám väčšiny spoločnosti?
Doba sa neustále mení a my by sme sa mali meniť súčasne s ňou. Nie prevracať kabáty, nie uťahovať sa sami do seba, ale rozširovať svoje vlastné poznanie sveta. Sociálne médiá sú pre mnohých „cool“. Pretože ponúkajú možnosť v rámci neosobných kontaktov predstaviť seba samých a svoje myslenie v najmodernejšom „marketingovom štýle“ a spätne si užiť efekt, ktorý sami o sebe vyvoláme, teda „užiť si“ lásky, o ktorej si niektorí myslia, že ju nedostávajú. Totiž čo je láska? Je to v prvom rade pozornosť, ktorú dávame a spätne dostávame, pretože iný/iní nám venuje/venujú svoj drahocenný čas.
Sociálne médiá samozrejme vytvárajú aj iné možnosti. Aj pre ľudí, ktorých veľkou túžbou je ovládať iných. Tak využívajú fakt vlastnej osobnej nedostupnosti, a často volia klamstvo (akékoľvek skreslenie skutočnosti), ktoré vyvolajúc okolo seba „hluk“ oslabí práve tých, ku ktorým sú správy – Fake News, namierené. Stať sa stredobodom diania za každú cenu sa niektorým zdá byť nenahraditeľné.
Citujem ďalej z článku nemeckého média.
„Svet, v ktorom každý trvá na pravde, ako si prial filozof Emanuel Kannt, by bol nepoetický a vnútorne zničiteľný. „
„Klamári môžu byť šarmantní, ale aj poľutovania hodní. Predovšetkým však k jednému dobrému klamstvu vždy patria dvaja: jeden, ktorý klame – a druhý, ktorý je klamaný. „
Vyššie uvedenú dilemu riešil básnik Otakar Wilde, citujem z článku nasledovne: „Klamstvá môžu byť prostriedkom pre uplácanie spoločnosti, ale pravda predsa len zostane jej motorom.“
Každý z nás by si mal dať otázku, čo je to pravda. Pravda je totiž relatívny pojem, ovplyvnený životným štýlom každého človeka! Jeho vzdelaním, životnými skúsenosťami, schopnosťami vnímať seba (svoje vnútro) ako aj okolie, analyzovať jeho dopady, rozumieť vzájomným súvislostiam. Najvýraznejší je zaiste vplyv ideológie a to komplikuje pochopiť totožnosť kozmickej rovnováhy s našou – v rámci vlastnej osobnosti ako aj celej spoločnosti, v ktorej žijeme. Napríklad my, kresťania, síce máme „Desatoro Božích prikázaní“, ale ruku na srdce – ako ich dodržiavame? Koľkí sa stávajú svojimi vlastnými svojprávnymi a pokryteckými väzňami?
Goethe k tejto téme povedal: „Len právo nám poskytne slobodu“. Zaiste pritom myslel na harmonickú rovnováhu v intelektuálnej akcii. Takú, akú v súčasnosti sledujeme v našom parlamente. Veľkú dialektickú interakciu opozícií na tému Trestného zákonníka, zákona nosného pre „právny štát“ a vôbec pre fungovanie našej spoločnosti v čase i priestore (trvalo udržateľný zákon v dlhom časovom priereze a pre každý prípad v SR).
Pritom by sme si mali uvedomiť, že vstupom spoločnosti (i sveta) do 21.storočia, v súvislosti s IT technológiami vznikajú nové nebezpečenstvá (nielen pre jedincov, ale zároveň aj pre spoločnosť ako takú). Invenčné myslenie spojené s podnikaním vyžaduje tiež lepšiu ochranu - pokiaľ má štát záujem o hospodársky pokrok...
Sú to dôvody, prečo je rozporuplné znižovať doby premlčania. Tým v žiadnom prípade nedospejeme k riešeniam spojeným s garanciou slobôd. Aj z toho dôvodu by bolo rozumné najprv reformovať súčasné organizačné štruktúry a až následne pristúpiť k zmenám nástrojov riadenia – napríklad aj Trestného zákona. Teda najprv zostaviť orchester s kvalifikovanými hráčmi a vopred známym systémom hry a až potom im dať do rúk noty.
Ak chceme, aby sme v našej spoločnosti zabezpečili rovnováhu, férovosť, zrozumiteľnosť, objektivitu, zdôvodnené rozhodnutia v oblasti právneho štátu, mali by sme sa v prvom rade snažiť o čo najväčšiu objektivitu „relatívnej pravdy“. To sa dá len v tom prípade, ak zákon nevytrhneme z kontextu bezpečnostných štruktúr (polícia, prokuratúra, súdy) a navzájom nezharmonizujeme dialektické protirečenia do vzájomnej rovnováhy. To sa dá len cez vzájomnú výmenu názorov o návrhu zákonov, ku ktorým sa vyjadrili všetky štrukturálne zložky štátu, vrátane odborníkov z praxe.
