Bolo to pred hodinou nemčiny švajčiarskeho Migrosu (družstevná obchodná organizácia operujúca aj v oblasti vzdelávania). Bavili sme sa o dôvodoch emigrácie. Vedľa mňa sediaci Fín, budúci otecko, vyjadril potešenie, že jeho dieťa bude rásť ináč, ako on vo Fínsku. Vraj tam školstvo sa zameriava na kolektívnu výchovu, pri ktorej je, podľa neho, až príliš potláčaná individualita dieťaťa.
Bolo to v rámci hodiny angličtiny blízko Kolína nad Rýnom. Organizovala ju obec (die Gemeinde je spoločný názov pre mestá i obce). Námety na diskusiu sme čerpali z BBC. Jeden deň sme diskutovali o Fínsku. Bolo vyhodnotené ako krajina s najšťastnejšími ľuďmi na svete! Ako vieme, Fínsko svoj úspech nedávno opäť potvrdilo.
Bolo to pre mňa mimoriadnym poznaním, keď v diskusii s jedným z bývalých egyptských veľvyslancov sme diskutovali o šťastných deťoch. Ich vzdelávanie a odborná predpríprava pred výberom ďalšieho štúdia po skončení základnej školy mi totiž leží na srdci. Veľvyslanec, ktorý pôsobil aj vo viacerých afrických štátoch, sa zmienil o úsmevných tamojších deťoch. Šťastných. Pretože – ako som sa zmienila v minulých blogoch, „šťastie nie je cieľom, ale je súčasťou spôsobu života“!
Bolo to v januári 2010. IUVENTA, účelové zariadenie ministerstva školstva s pôsobnosťou pre riadenie voľno časových aktivít detí a mládeže, odmietla občianskemu združeniu Fórum cestovateľov vynikajúci projekt, ktorý zábavným spôsobom, cez podporu rozvoja ich talentu, ich mal pripraviť pre ich možné budúce povolanie. Projekt mal názov „TravelAdventure.sk“. V rámci projektu žiadalo FC o financie na vypracovanie „Geografického kabinetu cestopisným spôsobom“ (spracovateľom mal byť nebohý vynikajúci pedagóg, cestovateľ, spisovateľ, vedec Fero Kele). Projekt bol vysoko odborne spracovaný. Bol však odmietnutý. Pretože neobsahoval „evaluáciu“, t.j. vyhodnotenie nových znalostí u detí. Známkovanie aj počas voľno časových aktivít? Zmysluplná podpora súťaživosti detí, ich motivácia pracovať na sebe samom, zaujímavým spôsobom rozvíjať talent, nestačí?
Bolo to desaťročia dozadu. Učiteľ kreslenia na základnej škole všetky dievčatá volal „Zuza“. Na konci hodiny vytipoval desať Zúz, ktoré sa museli postaviť pred tabuľu so svojimi výkresmi. Ich výkon hodnotila celá trieda! V bývalom starom kláštore, kde sa kúrilo v peci uhlím v kúte, ďaleko od ohňa.
Bolo to nejaký čas dozadu. V škole odevného dizajnu vo Vancouveri nesedela žiadna Zuza. Ale trieda, rozdelená na dve časti, mala tiež za úlohu hodnotiť sa navzájom. Kresby, tento krát návrhy módnych odevov. Pedagóg hodnotenie v triede bral do úvahy pri evaluácii. Bola v percentách od nula po sto. Sto jednotiek hodnotenia. V porovnaní s piatimi. V SR.
Bolo to niekoľko rokov dozadu. Sestra Baracka Omamu, bývalého amerického prezidenta, žijúca v Afrike, pri návšteve Európy sa vyjadrila k téme výchovy detí a ich príprave na budúce povolanie. Tie africké, s úsmevom na tvári, sú pripravované do života v skoršom veku. V porovnaní s našimi. Spokojnými, že ich rodičia vozia do školy aj vo veku, keď švajčiarske deti si na zimu vymenia „die Räder“, teda kolesá na svojom bicykli, na ktorom – či sneží či prší alebo svieti slnko, jazdia sami - bez sprievodu rodičov, do/zo školy.
Ako je to so šťastím či nešťastím? Ktoré z týchto dvoch sú príčinou nespokojnosti, niekedy sa stupňujúcej do najvyšších stupňov nenávisti či tyranie? Kladieme si otázku, čo nás robí šťastnými? Cítime pritom zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých, za rodinu, za svoje deti, za výchovu a zdravie iných detí, za vývoj celej spoločnosti, v ktorej žijeme?
Vrátim sa opäť k Fínsku. Tento krát k jej Nokii. Bola to Nokia 6300. Mala som ju rada, poskytovala mi pocit bezpečnosti. Pretože vždy bola so mnou. Až pokým som sa s ňou jeden deň hrala. Zvedavá na to, čo všetko tento prístroj vie, stlačila som gombík „nahrať“. Potom to už nebola moja Nokia. Lebo úplne ináč vyzváňala a mala nadštandardný obsah! Ľudia „od Nokie“ mi povedali, že táto značka nemá dopracovaný systém ochrany vlastného softwearu.
Prečo sú teda Fíni šťastní? Lebo nemyslia na nebezpečenstvá života? Lebo druhým príliš dôverujú? Rešpektujú slobody druhých či preto, že veria v spoločné dobro?
Žijeme v dobe plnej nebezpečenstiev. Je potrebné nimi ľudí strašiť alebo sa skôr, bez otáľania, zamerať sa na ich riešenia? Kedy je zlo zvládnuté? Keď je pomenované. Kto ho má pomenovať? My sami? Alebo spoločne, v tom prípade na čele s odborníkmi, ktorí majú najlepšie šance „zlo zvládnuť“?
Nielen Corona vírus, vojna na Ukrajine, ktorá by rada zlomila Európu napoly a spolu s ňou aj naše životy, ale aj nestrážená dĺžka doby používania IT technológií samotnými deťmi je zákerná. My, dospelí a zodpovední, si málokedy uvedomujeme negatívny dopad elektromagnetickej radiácie na zdravie detí. Sú iné, ako my, dospelí. Sú v tomto smere citlivejšie a preto potrebujú zvýšenú ochranu a našu pozornosť, ak sa ich správanie mení. Hlavne smerom k excesom.
Skôr, ako sa pedagógovia a zdravotníci začnú zamýšľať nad potrebou nevyhnutných zmien, dovoľte pripomenúť Jungovo (švajčiarsky psychológ) konštatovanie: „U chorého nájdeme vždy konflikt, ktorý v určitom bode súvisí s veľkými problémami spoločnosti. Keď k tomuto bodu prenikneme, odhalí sa zdanlivo individuálny konflikt chorého ako všeobecne platný konflikt jeho okolia a jeho doby. Neuróza tak vlastne nie je nič iného ako individuálny pokus o riešenie všeobecného problému.“
