Prečo potrebujeme so svetom zdieľať tieto veci? Odfotíme svoju ratolesť pred vysvieteným stromčekom, s balíčkom sladkostí, a ešte jedna fotka z večere, ako krásne sme prestreli stôl , koľko darčekov nám priniesol Ježiško, ďalšia fotka s vysnívaným darčekom – čím žiadanejší v okolí, tým lepšie...
Prečo to všetko robíme? Namiesto toho, aby sme si vychutnali chvíľu, jedinečnú, čarovnú, plnú lásky a pokoja, vyťahujeme mobily, fotíme, zdieľame...sledujeme lajky, "povinne" komentujeme. Možno niekto povie, že chce zdieľať radosť aj s ostatnými... Ale ozaj si myslíte, že vašich priateľov zaujímajú tieto „správy“? Že sa niekto skutočne poteší rozmazanej fotke vášho dieťaťa a s láskou napíše koment plný nehy ? Opäť je to hra vo virtuálnom svete. Pochvalné komenty, aký je kto krásny, ako mu to sluší, ako nestárne a aké je jeho dieťa zlaté... Toto nás napĺňa? Teší?
Želala by som si pod stromček od Ježiška, aby aspoň na pár dní vypol internet a mobilné hovory obmedzil len na tie nevyhnutné. Aby ľudia, keď chcú s druhými niečo zdieľať , tak ich navštívili , porozprávali sa, potešili jeden druhého a nemuseli odpísať ani na jednu správu, nemuseli listovať na FB. Ale veď my to vlastne nemusíme... Oprášme staré knihy a zabalení v teplej deke kolíšme svoje unaháňané duše. Pustime si koledy a rozvoňajme celý dom medovníkmi. Zoberme deti k stromčeku, kúpme im horúci čaj, naháňajme snehové vločky, postavme snehuliaka, len tak, pre všetkých čo pôjdu okolo, nie pre tých virtuálnych ... Naplňme si srdce tým pocitom, ktorý budeme v tej chvíli prežívať, zaplňme nielen svoje srdce, ale celú ulicu, celé mesto. Potešme sa s človekom, s ktorým práve sme, povedzme mu niečo pekné, milé, pohlaďme dušu a vystískajme niečie unavené plecia. Nepotrebujeme zdieľať tieto pocity s celým svetom, úplne postačí, ak ich budeme zdieľať s jediným človekom...
