Aj tak neviem, kde si.
Lode plávajú sem a tam
a strácajú sa ako bezvýznamné škvrny
na nebotyčnom horizonte.
V diaľke počuť bláznivé vlaky,
hltajúce kilometre železa,
mocných otrokov zraniteľných bytostí,
odvážajúcich vždy to, na čom záleží.
V továrňach tisíce unavených rúk
prekladajú chladnú hmotu
a uvedomujú si nechutnú silu peňazí.
V obchode sa deti s kovovými krúžkami
učia tomu, čo je naozaj dôležité.
Kapitalista stojí s úškrnom
nad hrobom Malého princa
a posmešne káže svoju pravdu.
A ja stále neviem, kde si.
Čiernobiele videnie spôsobuje smrť,
ktorá sa dnes dá ospravedlniť
ušľachtilým úmyslom vraha.
Ľudia kráčajú poslepiačky
pred výkladmi plnými zloby
a nakupujú ju za akciové ceny -
dnes iba za deväťdesiatdeväť deväťdesiat.
A mňa zaujíma iba to, kde si.
Okoloidúci sa nesú nemo
a do vrecák zbierajú zvyšky krásy,
ktorá sa roztrieštila na tisíce úlomkov
v niečej túžbe zničiť jej ucelenú formu.
Za oknami usadajú rodinky
pred hypnotizujúcu televíziu
a hltajú špeciálne pripravené pochúťky
obrazov, slov a prázdnych viet.
A ja už tuším, kde ťa hľadať.
Vyťahujem z vrecka nazbierané črepy
a zliepam z nich pôvodný tvar.
Na tvár ti lepím pehu,
a na ústa nekonečný úsmev.
A na ústa nekonečný úsmev...
Navzájom zahasíme oči
a iba dvadsiatimi prstami
sa oddáme svetu,
ktorý neformuje nás,
ale ktorý riadime iba ty a ja.
Ty, ja a sny.
A nehybné vlaky,
mrznúce na nekonečných koľajách.
