MOTÝLÍ SMÚTOK
odišla
rozprestrieš svoje krídla
a odletíš na iný kvet
bez sĺz
so stránkou telefónneho zoznamu
v ktorom ktosi
ceruzkou vyškrtal všetky čísla
motýle vedia
ako krása krátko žije
tak neplačte do refrénu
ti-tá ti-tá ti-tá
NARKOMAN
pálivá hmla si opäť ustlala
na jednu noc v mojej hlave
motýľ so spálenými krídlami
veselo vzlietol do svojho neba
a ja prehrajúc ďalší boj s rozumom
dal som si zas jednu dávku teba
POCHOD CEZ PREHRY
po schodoch kráčam
po schodoch domov vraciam sa
a viem že každý ten krok
je ďalší môj pád
stúpam a padám
padám a opäť vstávam
aby som mohol urobiť ďalší krok
krok za krokom
schod za schodom
slza za slzou
HARMONIKÁR
v Bratislave pred Fórumom
na lavičke sedáva
starček s harmonikou
do klobúka
ľudskú hanbu zbiera
a deň čo deň
si necháva vypáliť
svoje oči
už dávno sa ten nemodlí
LÁSKA
milujem ťa
každou minútou tej lásky
strácam kus seba
odumieram
celkom bez hrdosti
milujem ťa
a seba nenávidím
BIELY ZÁKAL
chlapec sa díva do dažďa
od mala mu vravievali
že chlapi neplačú
a on pomaly slepne soľou
možnože nestála za to
no ako dobre
že mu prší do tváre
SÁM
celý deň sa tu striedajú
usmievajú sa
ďakujú
no žiadna z nich
ma nechytí za ruku
nemajú ani potuchu
že by som chcel
dnes iba mlčať
a zvíjať sa ako had
len tak ako zviera
bez nálad
a bez ľudí
HARMÓNIA
ako stroj
s pravidelnou periódou
lezieme si na nervy
ty mne
ja tebe
a tak žijeme
úplne nepravidelne
ZÁVEREČNÁ
počúvam kroky na chodbe
aby som zachytil
chôdzu tvojho srdca
a keď potom prídeš
ešte hlboko do noci počujem
tlkot tvojich odchádzajúcich nôh
POSLEDNÉ TISÍCROČIE
prší
ulicami tečú ľudia
a náhlivo miznú v kanáloch
utekajú pred svedomím
aby nikdy nedobehli
vlastnú smrť
a možno dobehnú
na smrť unavení
STARÁ LÁSKA
ja žijem s inou
ty s iným
obaja úplne iní
a predsa sme si za tie roky
ublížili príliš veľa
aby sme si mohli byť cudzí
STRETNUTIE
možnože raz
prejdeme okolo seba
a nebudeme vedieť
že sme to my
ty nestretneš mňa
ja teba
a tak nikdy nenájdeme
pokoj z poznania
že k sebe nepatríme
MIZNÚCI SVET
míňa sa čas
míňa sa voda
míňa sa vzduch
míňa sa život
a najčastejšie
sa míňame my všetci
niekoľkokrát za deň
STARNUTIE
ťažoba ťarchavá
zviera mi vnútro
zvíjam sa v bolesti
na dlažbe snov
tých mojich nerestí
ráno sa zobudím
zase som potratil
koľkýkrát už
a hoci som muž
sám seba strácam
PRED ROZCHODOM
pomaly šlukujem žeravú samotu
zapíjam oheň mrazivou nocou
a chvejem sa pri tom
na celej duši
z poznania toho
že niekto už tuší
čas kedy príde
posledné zbohom
SAMOTA
vo vnútri prázdno
vonku je tma
na mokrej dlažbe
mesačný tieň
a v lesku očí
bolestne bledá
mozaika štyroch
mĺkvych stien
ČLOVEČINA
zem je plná ľudí bez života
všade samí otrávení ľudia
už aj tie hrobárove sliepky
sú celé akési nanič
červy sa nakazili ľudskosťou
MILOVANIE
jej telo ako mušľu
dlaňami mora vyhladenú
prikladám si k uchu
v čase prílivu
rovnaká melódia
tichý ston
a ja sa zas chystám
k odlivu
TÚŽBA
chce sa mi plakať o láske
cítiť bolesť na plné pecky
zaľúbiť sa a trpieť
správať sa hlúpo
naivne detsky
zamilovať sa až po uši
a chvieť sa úplne celý
na chvíľu zabudnúť
že pre teba a našu dcéru
musím byť hrozne dospelý
ROZVOD
zo srdca mi červy lezú
vyliezajú za potravou
bez milého slova
bez rozlúčky
opúšťajú ma dušou deravou
a ja sa konečne necítim byť červivý
len úplne prázdny
a bez obrúčky
KRÁĽOVSTVO ZA KOŇA
je priveľa dám
v tejto mojej hre
dostávam šach
pri každom ťahu
tak odpustite mi moja kráľovná
že už nič nie je čierno-biele
a moje svedomie
už nikdy nezbelie
TRÁPNA CHVÍĽKA
kvapka vína
steká po pohári
ako osamelá slza
na mojej vyprahnutej tvári
nalejem si čistého vína
a priznám si
že nestojí za to
nad sebou plakať
je to hlúpe
a trápne
čo iné som mohol
od seba čakať
ZBOHOM
mám chuť revať
až by som plakal
prelieval smútok
prázdnymi očami
riedil svoju zlosť
na tichú surovosť
v ktorej by našiel som
svoj malý kút
pre tvoju tvár
a moju bezmocnosť
ZAKÁZANÁ LÁSKA
horia mi v ústach slová
čo nemôžem povedať
páli ma v dlaniach oheň
ktorého sa nesmiem dotýkať
štípe ma v očiach obraz
na ktorý sa nemám pozerať
tak horím celý úplne do tla
že nemôžem ťa milovať
