Najťažší bol včera návrat do prázdneho bytu. Všetko za tebou ešte voňalo, všade ťa bolo cítiť len - si nebol. Človek v biede zistí, že sa porozpráva aj so samotným bytom, lepšie ako nič...
A to zaspávanie, že tma v izbe, von klope dáždiť na parapety a ja - ležím v tej veľkej studenej posteli sama. A pozerám v tme na tmu na strope. Bŕŕŕ...
Ráno ma zobudil ten istý drozd, čo deň predtým Teba:-)) klopkaním nožičiek na parapetu, milujem to ranné prebúdzanie sa, odkedy je jar. Vstávam presne minútu pred budíkom - toto sa mi ešte nikdy nestalo: prvýkrát som si dala budík na 6,30 a o 6,29 som mrkla koľko je hodín. Potom som ho prestavila na 7,00 a o 6, 59 ten istý scénar.
Zrazu je to celé iné. Inak to vidím. Láska je najvzácnejšia, keď si preč. Keď je človek zrazu bez toho druhého. Vtedy začína byť cenné až pre-cenné aj to, čo sa pomaly považuje za každodennú rutinu. Och, koľko sa ešte musím učiť o tej láske.
Posielam ti celú svoju lásku, tam kde si. Tisíc božtekov, ako vždy. Ranný úsmev keď sa Ti nechce vstávať, niečo sladké na raňajky, plašenie mačiek a odhadzovanie slimákov na "našich" schodoch. Kývanie z autobusu. To všetko je zrazu minulosťou. Ale čoskoro sa vráti, keď sa aj Ty vrátiš.
Budem čakať, a počítať dni. Radšej hodiny, alebo škôlkarsku vetu premenenú do dospeláckej "koľkokrát sa ešte musím vyspať, aby...."
Idem rýchlo spať, nech to ubieha:-))
Tisíc božtekov a veľa lásky miláčik... Naše srdiečka sa silno ľúbia.
