Ak žijete v prostredí, ktoré si priam dvojjazyčnú výchovu pýta alebo ju zariadi sám život a vaše dieťa bude vystavené situácii konfrontovať sa s dvoma jazykmi, môžete zažiť jednu z týchto situácií:
- Vaše dieťa bez väčších problémov na vlak dvojjazyčnej výchovy nastúpi, príjemne sa povozí a navyše aktívne prispeje k tomu, aby sa v ňom viezli aj ostatní pohodovo. Znamená to, že si bez väčších problémov uvedomí situáciu a ľahko sa na ňu adaptuje.
- Vaše dieťa bude a priori odmietať komunikovať v cudzom jazyku a stane sa z neho pasívny bilingvista či bilingvistka. Tento problém si ale netreba zamieňať s prirodzeným časom adaptácie na nové prostredie, ktorému dieťa nerozumie. Môže trvať kratšie alebo dlhšie, je to veľmi individuálne. Ak však trvá príliš dlho a dieťa viditeľne odmieta akýkoľvek kontakt s prostredím či sa pokúša izolovať od neho – pozor. Má priam strach ráno čo ráno vstúpiť do škôlky, školy, jaslí....?? Zamyslite sa a začnite to riešiť. S personálom zariadenia, psychológom alebo iným odborníkom. Tento čas je na druhej strane pre vzťah dieťa-rodič veľmi vzácny a vnímavý rodič ho môže využiť na láskavé povzbudzovanie dieťaťa. Vzácny je čas strávený s citlivým detským srdcom...
- Vaše dieťa nebude mať problém ale budete ho mať vy - rodič. Aký? Napríklad sa dostanete do situácie v ktorej som ja – nerozumiem jazyku, v ktorom sa dieťa začína učiť žiť. Preklenovací jazyk vypadol z „hry“ lebo ho neovláda druhá strana. Dieťa ešte nerozpráva a mamine to tiež bude trvať nejaký mesiac, kým si osvojí aspoň základy a jednotlivé slovíčka spojí do zmysluplných a ako-tak gramaticky správnych viet.
Škoda, že pre mňa táto zaujímavá životná skúsenosť nie je prirodzený bilingvizmus ale dobrovoľné rozhodnutie naučiť sa jazyk – alebo nevyhnutnosť, ktorú pre svoj život potrebujem.
