Tento článok by mohol mať tisíc iných negatívnych názvov, len nie ten, ktorý som uviedla ...nebo v Bratislave.
Včera som si hundrošila popod nos, čo všetko je v tej Bratislave zlé a nefungujúce, čo sa mi nepáči, čo je úplne na hlavu a arogantné a čo ja viem aké ešte. Mohla by som sa pridať k niekoľkým blogujúcim nebratislavčanom a vypisovať, kedy a za akých podmienok som si ne-privykla na bratislavský hluk, smog, zhon, nákupné centrá, iné poňatie hodnôt. Nebudem to robiť. Každý si zvyká svojim tempom, svojimi očami a srdcom.
Dnes ráno, krásne slnečné nedeľné ráno, som vstala o 6,30. Výnimočne. Chcela som toho stihnúť viac a mám odskúšané, že keď ráno skôr vstanem, deň je "dlhší". :-)
Obliekla som sa a vybehla von. Na rannú omšu do blízkeho kostola. To, čo som zažila na cca. 5 minútovej prechádzke do kostola, ma ohromilo. KONEČNE som po niekoľkých rokoch strávených v hlavnom meste, tuším päť a pol ic h práve je, počula ticho. Nič, len TICHO.
Bolo to zvláštne. Každé ráno je o siedmej už zhon, autá sa len tak preháňajú po priľahlej ceste, zdola z mesta (bývam na kopci) sa neustále ozývajú sirény záchraniek alebo skôr tých diplomatických, či politických vozidiel a veľmi sa to celé ozýva. Hrkotajú električky, celý šum a hrmot rýchlej premávky sa odráža v rannom vzduchu. Dnes nebolo počuť nič. No to bola sila!!! Škoda že sa to nedá odfotiť, rada by som sem capla nejakú fotku.
Šla som si sama po ceste, ktorá je inokedy plná áut, ani ten pes spoza brány, ktorý ma vždy brechaním zdraví, sa neozval. Ani električky nebolo počuť, ani šum a ruch zdola z mesta, nič. Len čvirikanie a štebot asi siedmych druhov vtáčikov...fakt nebíčko. Bolo to také zvláštne, také nezvyčajné. Také krásne...
Rozoznala som hrkútanie hrdličiek - tie sú krásne, ako spolu vždy lietajú zo stromu na strom, teda hrdlička ONA a hrdličiak ON, ďalej som spoznala čvirikanie vrabcov, aj keď ako ocko vravel, vrabci sú komunisti, potom ešte drozda oranžovozobákového a viac si už nepamätám. Tento luxus ranného čvirikania v strede mesta mi je daný len na určitý čas, čo si uvedomujem, a preto si ho veľmi vážim. A budem si vychutnávať plným priehrštím.
Keď som pred týždňom, na Veľkú Noc, bola u rodičov na východnom Slovensku, známy sa ma spýtal, kde je mi lepšie, či v Bratislave, alebo v malinkej dedinke, odkiaľ pochádzam. Povedala som mu, doma. Nestačila mu tá odpoveď, chcel presne počuť KDE je mi najlepšie. Ale to som už ďalej neriešila... Myslím si, že domov je tam, kde má človek ľudí, ktorých miluje, ktorí milujú jeho. A zdá sa mi, že je to dobré zistenie. Domov je na východe, aj na zapáde. Domov je tam, kam sa dá vrátiť a kde vás čakajú.
Želám vám krásnu slniečkovú nedeľu, nech už ste hocikde, hocičo robíte, tie nezvyčajné veci, ktoré nás prekvapia, sú obyčajne úplne jednoduché.
