Tých osem dní ubehlo veľmi rýchlo, predovšetkým preto, lebo päť z nich som presedela v práci. Blížil sa čas odchodu, v jej prípade odletu, a nervozitu sa nedarilo zamaskovať. V januári pre snehovú kalamitu zavreli pražské letisko Ruzyne, tentokrát sa mi takýto scénar zdal ako vo sne...
"Bojíš sa?"
"Nie..."
"Neverím:-)"
"No, nebojím sa, ale hlásia sneh a..."
"No tak tomu neverím, určite z tohoto dažďa nezasneží, neboj, choď sa dobaliť"
O 17.00 sme sa pohli smerom k letisku a o 20.12 som dostala krátku správu, že lietadlo doletelo do Košíc bez problémov s malou ironickou poznámkou v texte, koľko už v Prahe máme snehu. Hlasno som sa zasmiala a ďalej sledovala večerný program.
O tri minútky, keď som chcela vyvetrať malinkú obývačku, som podstatne hlasnejšie zvrieskla na manžela "poď sem!!!" a nechápavo som krútila hlavou...na pražských strechách sa to belelo. Snehom. Prvým.
Do rána boli Hradčany biele ako z rozprávky...nádherné.
Martin na bielom koni to výnimočne skvele načasoval:-)
