Ja milujem darčeky, milujem ich zháňať, najprv spisovať zoznamy, potom postupne vyškrtávať zoznamy, zaplňovať poličky krabičkami a balíčkami starostlivo prichystanými pre mojich drahých, baliť ich do papierov s vianočným motívom, previazať stužkou, "omenovkovať" a darovať:-)) Fakt to milujem. A ešte viac milujem super tajné prekvapenia. Asi som stále v tomto "malá".
O tom ako pokúšam môjho milovaného mužíka, nech mi povie či mi už niečo kúpil, ak áno kde, čo to "asi tak je", kam to uložil, či to už doniesol domov alebo to "suší" ešte v robote, čo to je, ako sa to volá, aspoň opisne, aspoň prvé písmenko darčeka nech mi prezradí, tak aspoň posledné, aspoň farbu darčeka, tak nie? ani to? zlato tak aspoň tvar......... o tom nenapíšem nič. Lebo je to zbytočné, lebo na milión mojich otázok dostanem jednu jedinú odpoveď: "Nelúď to odo mňa Aninka, aj tak nič nepoviem. Raz si ma prekabátila ale to som ťa tak dobre ešte nepoznal, vtedy som ti to prezradil. NIČ sa ma už nepýtaj!" (a začne sa posmešne smiať že tento rok na neho môžem skúšať hociaké finty, neprezradí ani keby čo bolo...) No a dovidenia......čarovné kmitanie v mojom žalúdku sa dokmitá lebo každý v našej rodine vie, že lúdim darčeky strašne rada a som nenormálne zvedavá....a nedočkavá a tak mi schválne nikto nič neprezradí.
Rodičia nikdy nič nechcú. Sú takí skromní, takí jednoduchí a takí úžasní že je veľmi veľkým problémom, napriek snahám, polročnému rozmýšľaniu, naozaj vymyslieť niečo čo by im padlo vhod.
Keď som bola malá, kreslila som na odporný ružový papier akési šperky a "maľovátka" mamke, to bola detská fantázia. Nejaké náušnice, retiazku, rúž na ústa a čo ja viem aké somarinky. Toto mamička dostala a bola šťastná. Museli to byť hrozné kresby ale boli z lásky tak jasan že boli najkrajšie. Potom som raz, to som mala asi desať rokov, dovliekla mamke silonky. Boli sme na školskom výlete v Spišskej Novej Vsi, tuším v divadle, nezabudnem na tú cestu lebo som aspoň dvakrát zvracala v autobuse a celá trieda sa mi samozrejme smiala...a trapas. Ale silonky som v nejakom obchodnom dome kúpila. Keď som ich pyšne dala maminke vybuchli so sestrou do smiechu. Ja som sa skoro rozrevala, že čo sa smejú môjmu úplne serióznemu darčeku. Tak ma odhovárali všelijako, že im je len niečo smiešne, zahovárali to, ale aj tak som nejak vytiahla pravý dôvod ich smiechu: vieš moja, toto sú pančušky pre také iné tety....pre aké mami?...no pre také iné čo tancujú...no ale veď aj ty vieš tancovať!...no áno ale aj tak sú to pančušky pre iné tety...no a bla bla bla... Neviem o koľko rokov som pochopila že som kúpila silonky s nejakým označením (ani som ho v zápale radosti že som kúpila darček nezbadala) že je to "mimoriadne erotický doplnok tanečníc v špeciálnych zariadeniach, odporúča sa kombinovať s podväzkovým pásom".
Tento rok som sa mamičky radšej už ani nepýtala čo chce, lebo obligátnych 3+1 by povedala. To akože "tri dobré deti a jeden vynikajúci ocko" - toto mi každý rok seriózne tvrdila. Ocka som sa mohla pýtať asi aj 125 874-krát čo by chcel. No čo by som chcel, moja, aby ste prišli aspoň na pár dní k nám, aby sme boli spolu, a nič mi nekupuj, ani knihu, nič nechcem. Len nech sme spolu konečne doma. Urobím vám "fájne raňajky, volské, klobásku....."
V novembri sme zdĺhavým preklikaním sa rôznymi internetovými stránkami našli kľakačku. Takú polostoličku na kolieskach, na ktorej sa nesedí klasicky, neopiera sa na ňu chrbát, len sa tak kľačí a človek je nútený držať chrbát rovno. Obvolala som všetky nábytkárske veľko aj maloobchody v Bratislave, blízkom okolí...našla som až jednu spriaznenú firmu v Košiciach, ktorá mi bola ochotná tovar objednať a dodať.
O takom "kľakátku" mamička snívala. Hovorila o ňom síce len dvakrát ale ja som si to zapamätala. Tak som jej ho objednala, s jednou milou pani z Košíc som to dohodla tak, že faktúra príde mne do Bratislavya kľakačka mamičke domov. Zrovna to všetko vyšlo tak, že kľakačka bola doručená deň po mamkiných narodeninách....bol piatok. Napäto som očakávala či to celé "vypáli" tak ako sme si to s celou rodinou naplánovali: tatko strážil celý deň domček, lebo keď príde špeciálna zásielka až z Košíc, že bude doma, ani k lekárke nepôjde, tuším tým mamku poriadne vytočil že nechce ísť k lekárke ale hádam mu odpustila:-), mamke ani necekne, neprezradí čo na ňu "šijeme", sestrička tiež nič necekla, akože nič sa nedeje. V piatok o ôsmej večer mi volala mamka.....bola úplne hotová, ako to, že sme jej nepovedali že jej objednávame taký úžasný darček a či chceme dostať....fakt bola tak zaskočená že som to cítila aj na tú niekoľko stokilometrovú vzdialenosť:-)
Mala som strašnú radosť že sa to podarilo, že všetko klaplo....vážne!!! Strašne sa teším ešte aj teraz pri predstave že sme ju prekvapili. Sú to mimoriadne vzácne chvíle.Prekvapiť moju mamku, ktorá vždy všetko vie ( o tom nabudúce) bolo ťažké ale v spolupráci so všetkými ktorých milujem to vyšlo perfektne.
Niekde som čítala že lásku našich rodičov, ktorí sa o nás starajú splatíme len našou ďalšou starostlivosťou o naše deti.
Nemyslím si že by sme tým splatili to čo sa splatiť nedá....urobíme len ďalší dlh obetavej a nič nežiadajúcej LÁSKE...
P.S. Veľmi srdečne týmto pozdravujem pani Ivanu Podsedlú z nábytkárskeho obchodu v Košiciach. Nevideli sme sa nikdy v živote, urobila nám ale obrovskú radosť!! ĎAKUJEM!!
