Sobotný výlet bol fajn, v Prahe bolo jarné počasie, teda aspoň tam, kam sme sa vybrali na výlet. Poobede sme sa rozhodli ísť si kúpiť tie zázračne zmiznuvšie náhradné sáčky do vysávača, lebo nepovysávaný byt vyzeral hrozne a moje poriadkumilovné ja začínalo mať vážny existenčný problém.
Smer supermarket Kesko. Sáčiky mali. Presne tie, ktoré potrebovalo bruško nášho Vampyra (názov vysávača). Šup-šup-šup a kreditka bola ľahšia o ďalší nákup.
Smer elina (tram) a smer domkov vyskúšať nákupček. Ako sme tak stáli v tej preplnenej električke a boli blízko seba, jemne sme sa objímali. Žiadne pohoršujúce sa scény neboli, len som sem - tam dostala milý božtek na čelo alebo na líčko. Usmievkali sme sa na seba ako dva zaľúbené jabĺčka (šak, takí aj sm...) a hodnotili krásny deň a fakt, že som nebola korisťou ani rotvajlera ani vlkodlava (či ako sa píše ten druh psa, ktorý má aspoň meter od zeme po vrch hlavy). Pohľad sa mi pár krát pretol s pohľadom staršej panej, vedľa ktorej sme celý čas stáli. Mala asi 60 až 70 rokov. Sedela a držala si ošuntelú kabelku a malý nákup. Usmievala sa na nás a pery sa jej jemne mihotali v tichom šepote slov vyslovených len pre seba. Nevedela som ako mám reagovať. Veľmi ma zaujímalo, či bude pokračovať v pozorovaní nás dvoch alebo či je mierne mimo. Nemám rada, keď sa mi často pretínajú pohľady s pohľadmi iných, hlavne cudzích ľudí. Ani keď si ľudia "mrmlú" popod nos, lebo sa mi to väčšinou javí ako druh akejsi psychickej poruchy.
Nebol čas na dlhé rozmýšľanie, čo pani urobí - blížila sa zastávka, na ktorej sme vystupovali. Zrazu sa pani postavila, natlačila sa na nás (resp. bližšie k nám) ja som v sekunde zmapovala kde je moja a manželova peňaženka, doklady, dôležité papiere....veď čo keď náhodou......a spustila na tú plnú električku:
"Promiňte, ale musím vám to říct. Vy jste tak roztomilý pár, jakých není mnoho. Víte, já vám upřimně závidím. Já jdu domů, do samoty. Ale přeji vám, ať vám ta láska vydrží alespoň do devadesáti. Tohle se opravdu dnes nevidí každý den."
BUM. Cítila som, ako červeniem. Manželovu reakciu som ani nemusela tipovať, mal tiež miernu červeň na lícach. Pani sa predrala cez nás k dverám, lebo dvere sa práve otvorili a ako prvá vystúpila. Stihli sme sa na ňu obaja úprimne usmiať a opätovať jej úžasný a povzbudivý kompliment keď v tom - akosi sa vytratila z nášho záberu. Chcela som ju aspoň na čajík pozvať, alebo len tak, veď, nech nie je sama. No už som ju nezbadala. Na Ipáči je vždy toľko ľudí!!! Neznášm vystupovať na tej zastávke z eliny!! Nikdy. Ani neviem, ako sme vystúpili my dvaja. Odcupitali sme svojou trasou do metra a domov. Jemne som sa začala triasť. Zmĺkla som.
Cítila som síce obrovské zadosťučinenie, lebo takýto kompliment nedostávame často. A od absolútne cudzích ľudí obzvlášť nie. A cítila som - zahanbenie. Vlastné odsudzujúce zahanbenie. Že prečo si o ľuďoch myslím hneď to horšie ako to lepšie. Prečo im vôbec nedávam šancu. Ani nádje. Uvedomila som si, aká môžem byť šťastná každý deň. Len sa treba dívať aj okolo a nie len do seba.
Neskôr, keď môj poklad už vedľa mňa sladko sníval svoj sobotno-nedeľný sen som v duchu tisíckrát ďakovala Tomu, kto môj život spojil s jeho životom. A prosila Ho, nech zomrieme spolu.
Zajtra budem znova prestupovať na Ipáčovej zastávke. Bude večer. Len neviem, či stretnem tú pani, ktorej tak veľmi prajem, aby nebola sama.
