Včera bol celkom normálny deň. Mala som pocit že som miliónkrát viac zamilovaná, lebo žalúdok sa mi chveje každú minútku viac ako obyčajne. Lenže ..... je to tým približovaním sa čarovného večera. No a čo, aj deti v nás musia ostať, nemôžme byť stále len dospelí.
Včera večer pri pečení vianočných koláčikov mi prišla esemeska od Paliho. Je to môj bývalý kolega a sleduje pozorne zmeny vo všetkých možných finančných aj nefinančných správach a udalostiach. Písal mi že konečne máme aktívny druhý pilier tej dôchodkovej reformy. Ja som vlastne tú Zmluvu o budúcej zmluve podpísala v decembri 2004 a celý rok 2005 som čakala kde tie moje prašule sú, či v Sociálnej, či na ceste, či kde vlastne......o ušlom "zisku" nebudem písať.....Fakt som bola večer rada že po 12 mesiacoch tam niečo už konečne pripísané je.
Večer o jedenástej, keď som bola šťastná že konečne ležím v posteli, ma napadlo, že som asi nezhasla svetlo v špajze, keď som tam ukladala nákup, ovocie, druhú várku vianočných koláčikov. Ooooooooch, prekrútila som očami a vstala som. Pozapaľovať svetlo v 5 miestnostiach, 27 krokov tam a 27 naspäť do postele (nie nebývame v zámku len obývačka a predsieň sú dosť dlhé miestnosti) pod vyhriaty paplón, o pár minút som zistila že aj tak musím ísť pre niečo do kúpelne, Bože, zase vstať, zapnúť - prejsť - vypnúť - zaľahnúť. A potom som môjho mužíka konečne uprosila nech mi povie kde aspoň sú tie vianočné darčeky uložené. Tak na 187. otázku konečne odpovedal, vraj v tomto byte. No super, pomyslela som si, úžasné, aspoň niečo prezradí. Postupným približovaním sa k cieľu sme zistili že on moje a ja jeho darčeky sme vpratali do tej istej skrinky. Jednej jedinej, ktorú v spálni máme. Takže - z obrovským nadšením som znova vstala z postele, zapla lampu a dedukovala či tie darčeky nemáme v tej iste poličke, v skrinke sú totiž len štyri poličky. Jasné že boli. Vedľa seba takmer....Našťastie sú dobre zabalené, a spia moje vedľa mužíkových, mužíkove vedľa mojich ... ešte pár hodín.
Dnes ráno som si uvedomila že ľudí v podchode je oveľa menej, množstvo igelitiek vláčených z teska je stále menej a menej a asi je už kopec ľudí s ďeťmi na prázdninách. Nejako sa to to vyprázdňuje všetko, ulice nie sú až také prepchaté nervóznymi ľuďmi, žiadna tlačenica dnes ráno na úzkej cestičke nebola, električky ešte jazdia ale tiež sú poloprázdne, a ja pracujem...ešte pár hodín.
Zajtra dostanú anjeličkovia v nebíčku sviatočný odev, taký vianočný. So zlatými hviezdičkami, krásne šatočky, každý z miliónov anjelikov bude mať iný odev, jéééj to môže byť nádherné....
Budú môcť viac vystrájať ako obyčajne a asi dostanú od Nebíčka aj darčeky. Na našej okennej parapete uvidíme, tak ako každé ráno, maličké odtlačky ich nožičiek, zajtra však budú poprášené zlatým práškom z neba. (Zajtra sú Vianoce.) Totiž my máme tzv. Nočných anjelikov a Denných anjelikov. Tí Noční prilietavajú na rám postele o 22,00 hod. a sedia tam a strážia nás kým spíme asi tak do 07,00 hodiny rannej. Potom sa striedajú s tými Dennými. Tí nás strážia od siedmej rána do desiatej večer. Takto to máme. Večer kým zaspíme ich vyzveme na výmenu. Keď ich pre únavu nevyzveme, vymenia sa sami od seba. Sú slušne vychovaní a sú milučkí. Prileti a odletia, my len ráno skontrolujeme tie stopky na parapete....každé ráno tam sú....je na nich spoľahnutie.
Prestavujem si ich stále. Dnes ráno som mala predstavu že anjeličkovia vedia preniesť prebytočné zásoby potravín a sladkostí zo supermarketov západnej Európy aj hladným bruškám do Afriky, do Pakistanu, a všade tam kde sú deti hladné, smutné, opustené....ale neviem či je to v moci Anjelikov- prenášačov jedla. To už asi musia robiť ľudia...
Krásne Vianoce všetkým...
