Vystúpili sme na hlavnej vlakovej stanici, a snažili sme sa vymotať z bludiska esklátorov, nastúpiť na správny metrovalk, kúpiť si nejaký lístok (príšerne drahý samozrejme.....) na metro. Nie na čierno nejdeme, čo keď nás cvaknú revízori a to nám fakt netreba. Nejaká Češka (pre mňa zázrak prvý) nás navigovala ako si máme v automate kúpiť lístky, kam vhodiť mince...darmo ľudia z dediny zvyknutí na jednoduchučké postupy....
Aj to sme zvládli, spomienky spred 3 rokov ma navigovali k správnemu metru, nastúpili sme sa a viezli sa. len sme nevedeli kam. Ani za nič som si samozrejme nemohla pamätať zastávku na ktorej som pred pár rokmi vystúpila aby som tam strávila týždeň s mladými z celej Európy a ktorá sa mala teraz stať mojim druhým domovom...horko-ťažko sme našli aj tú zastávku. Ešte 7 minút pešej chôdze ma delilo od prekročenia dverí hotela, do ktorého som sa vybrala na skusy. Stál tam. Stále taký istý, nezmenený, dívala som sa na neho očami v ktorých boli slzy smútku, srdcom v ktorom bolo ukrytých množstvo vysnívaných dní, nocí, týždňov, plánov do budúcna.....mladosť pochabosť.
Ocino s frajerom ostali stáť von, bola tam taká milá lavička, tak že nech idem dnu, na recepciu povedať že už som prišla. TAk som sa nadýchla a šla som. O 10 minutú mali recepciu zavrieť, takže to tam každý balil. Prihovorila sa mi dosť nevrlá pani, že čo chcem. A ja že - no volali ste mi vo štvrtok, že nech prídem, tak som tu. Von je môj otec a dve tašky. Tri sekundy trápneho ticha...asi ako keď je niekto presvedčený že vraví pravdu a v tom najlepšom presvedčení ju aj tvrdí....ale nie je to tak. Nie, my sme nikomu nevolali, nikto nemal prísť. ja to balím, je nedeľa večer....vôbec neviem kto ste a na čo ste sem prišli....
Skoro som odpadla....akože mi nevolali keď mi pred 3 dňami volali??? Veď nie som načisto blbá aby som nevedela že hovorím s Nemcom a čo to mu rozumiem???? Veď som sa aj pýtala...do telefónu, mám prísť? určite mám prísť už v nedeľu? Ja, Andrea,kommen Sie ganz sicher am Sonntag. Finden Sie uns? Ich werde warten..... no ty brďo pomyslela som .... čo to tu na mňa hrajú??? Akoto že ma nečakajú s otvorenou náručou?
Mala som zavolať ocina dnu, nech nečaká von, posadili nás do takých kresielok a pozerali sme sa po sebe ako splašené kuriatka. Išlo ma poraziť, ničomu som nerozumela, načo som prešla celú republiku, ďalší dvaja ľudia so mnou, načo som sa lúčila???? Čo to má znamenať že oni ma nečakajú? Dokola tisíckrát tie isté otázky....vraj mám čakať na správcu budovy....po polhodine prišiel, myslela som si že ošediviem a že tie otázky ktoré nemali konca kraja v mojej hlave už budú vyskakovať a tancovať na mramorovej podlahe okolo mňa.
Správca prišiel. Nie, určite nikomu nevolali že má prísť....nechápe na čo som tu. Ale bol to taký milý deduško, dobré oči mal. Ubytoval ma, že nech sa tu aspoň vyspím....a zajtra sa uvidí čo so mnou...
Tak fajn. Ocinovu posledná pusa na nasledujúce tri mesiace, rozlúčka s frajerom. Šli na nočný vlak naspäť na Slovensko.
Bože to bola noc.....zaspala som síce ale mala som pocit že ja sama stratená ako v NEW YORKU.....odporný pocit, fuj, to hnusno vo mne len rástlo, nechápala som načo som tu, ako to že mi niekto volal a tvrdil že mám prísť a keď som tu oni jednoducho o ničom nevedia ?????????????????????????????????????????????????
Nastala noc, ja som zaspala a ráno som sa zobudila do krásneho pondelka.
Ráno o 8,10 som sa mala hlásiť na recepcii.....
pokračovanie nabudúce
