rozvíjalo sa to pomaly postupne, rozožieralo ma to a hnalo kamsi odkiaľ som si nevedela predstaviť návrat.
Nemohla som ďalej pracovať tam kde som pracovala, nie, nie syndróm vyhorenie ale silná túžba zmeniť prostredie (škoda že kolegovia sa v takomto prípade preniesť do novej práce nemôžu...), prácu alebo možno len charakter pracoviska či vzduch, mesto, krajinu, štát...
tak pol roka som rozmýšľala - hrozne dlho že? - a potom som sa rozhodla. Povedať šéfovi-kamošovi že už ďalej nemôžem, nevydržím, neviem, musím odísť? No jasné že povedať ale ako? nejak to zo mňa vyšlo, potila som sa ako pes... šéf ma pochopil. Odvtedy sa naše vzťahy ochladili ale ja som inak konať nemohla.
A veď v Bratislave je relatívne veľký trh práce ( ha ha ha teraz sa na tom smejem) a nájdem si niečo čo bude mne šité ako na mieru, a budú mi tolerovať štúdium ( viete si to predstaviť, že? externá študentka a práca na plný úväzok....), aj angličtinu sa doučím, dnes mnohé firmy ponúkajú jazykové kurzy, aj prax získam, aj nemčinu pocvičím veď načo som sa ju tak dlho učila, v zahraničí bola, aj si viac zarobím...
no predstavy a sny boli fajn. A plnia sa asi len posledné dva-tri body...
Po rozposlaní 375 životopisov za cca. tri mesiace ( kamoška Naďa skoro odpadla keď som jej to číslo povedala, že čóóóóóóó? v košiciach o tom môžeš len snívať), po absolvovaní asi 55 pohovorov, testov, dialógov, otázok typu: Ako by ste sa charakterizovali?, Čo vaša doterajšia prax?, Ako sa vidíte o tri roky?, Ako si predstavujete svojho šéfa?, Ako zvládate konflikty?, Ste tímový hráč?, Váš najväčší životný úspech?, som šla na pohovory nadupaná nechtiac vopred jasnými a pripravenými odpoveďami.
Nakoniec si ma aj vybrali, že ma chcú , tuším zo 25 lákavých ponúk došlo do štádia: Brali by sme vás pani/slečna Vaňová. Keď som povedala že nastúpiť môžem vtedy a vtedy, scvrkli sa ponuky len na číslo sedem.
po zohľadnení kritéria: môžem si u vás nadrobiť po večeroch a víkendoch čas, ktorý budem MUSIEŤ byť v škole? lebo viete, ja študujem nie po víkendoch ale CEZ TÝŽDEŇ a tú školu si jednoducho DOKONČÍM lebo ma stála kopec prachov, času, energie, snaženia..... sa výber zúžil na dvoch potenciálnych zamestnávateľov.
Po porade s rodinou, ktorá jedného totálne zavrlha, ostal....jeden jediný. Tam sedím dnes.
A viem že úplne ideálna práca neexistuje. Niekto sa to naučil omnoho skôr, ja som ale bohatšia o poznanie a skúsenosti.
p.s. ale ten pocit, že vám tri mesiace vyzváňa mobil a stále vás niekto chce vidieť, a počuť vás, a rozprávať sa s vami....stál za to:-))
