Za uplynulých šesť rokov som pokračovala vo svojom živote tak, ako predtým, pochádzam z jedoduchej ale fajn rodinky, kde sme boli ako deti naučené s peniažkami šetriť. Pamätám sa, že keď som si na strelnici chcela kúpiť takú veselú samolepiacu abecedu, boli to písmenká abecedy v rôznych farbách, kde rozmer celej plochy bol veľký asi ako obálka na list, ktorá stála 35 korún - to bolo v roku 1990 celkom dosť na takú "hlúposť", ocko mi jasne vysvetlil, že za toľko peňazí musí on pracovať neviem koľko hodín...a bodka. Uzemnil ma. Pochopila som že by to bol luxus, hoci už skoro celá trieda mala také samolepiace "farebné písmenká"...
Takže v skratke - naozaj bežná rodinka, žiaden luxus, detstvo na dedine, mladosť v malom okresnom meste. Potom cesta za vzdelávaním a ukončenie cesty (dúfam) je zatiaľ v Bratislave.
Šesť rokov na môj účet pribúdali peniaze asi takto: jedna výplata mesačne, niekoľko výberov, nevyhnutné platby. Žiadne veľké cifry som "netočila", nemala som z čoho a netúžila som.
V stredu - pred dvoma dňami - mi bolo zle ako už dávno nie. Mala som chuť spať, zmiznúť, nevedieť o ničom, nepočuť tento hluk, ktorý prúdi z ulíc do kancelárií, nepočuť telefonáty kolegov ani ich rozhovory - poznáte to, keď je človek otráveny. Snažila som sa ovládať. Do toho zazvonil môj mobilný telefón. Nerada prijímam hovory, keď bliká na dispelji Neznáme číslo. Ale viem, že väčšinou to býva moja kamoška Majka, tak som si aj teraz myslela že to bude ona. Nebola...
"Dobrý deň, tu je ........ z takej a takej banky " - to priezvisko bolo v momente zabudnuté pre zlú artikuláciu.
"Hovorím s pani Vaňovou?" Ja - že áno.
"S pani Andreou Vaňovou? " No tak po tejto tretej vete som už mala dosť - keď má prístup k mojim údajom, snáď vie, komu volá a nemusí si overovať meno a priezvisko zvlášť....
"Áno, to som ja" odpovedala som dosť unavene.
"Nóóó, to je supéér, lebo ja som vaša osobná bankárka a chcem vás vidieť, a ešte tu mám dačo, vy ste si zaklikli na našej webstránke že chcete od nás hypotéku..."
Skoro som explodovala...žiadna príjemná slečna, ktorá by sa slušne predstavila, a skúsila sa spýtať či mám čas na telefonovanie a už aj - ma chce vidieť. Prvý mínus bod.
"Nie, ja som si určite nezaklikla žiaden hypo úver a určite nie vo vašej banke" viem čo som povedala a viem že je to pravda.
"Nie nie, máte to tu zakliknuté, vidím to, kedy ste si to zaklikli?" nedala sa drzaňa odbiť.
"Vážená pani, nič som si nezaklikla lebo hypoúver nie je v zábere toho, čo potrebujem. A nie od Vašej banky" nedala som sa.
"Nééé? No névadi, tak to nič, to odsuniem, ale mám pre vás kartičku s mojim menom, viete som vaša osobná bankárka, chcem vás vidieť, a chcem aby sem sa spolu pozreli na váš účet či máte všetko tak nastavené ako máte mať a čo by sme vám mohli zlepšiť. A ešte tu mám pre vás modrú kartičku, akože ste uprednostená pred všetkými, keby ste prišili do pobočky..."
"Ja do pobočky nechodím, maximálne raz za rok (uplne seriózne), využívam služby elektronického bankovníctva a som úplne spokojná s nastavením môjho účtu aj so všetkým, čo k nemu patrí. Nemám žiadne návrhy na zlepšenie"
Myslela som si, že keď poviem všetky argumenty a hlavne pravdivo, že ju uzemním. No tak to som si len myslela.
"Jáj, ale šak máte snáď polhodinu času, dakedy keď pojdete z roboty, né?"
"Nie nemám polhodinu času a nehnevajte sa, ale vážne si nechcem pre žiadne kartičky prísť lebo tieto služby čo ponúkate vážne nepotrebujem. Vyhovuje, stačí, postačuje mi to , čo mám k účtu teraz".
"Ále, aspoň uvidíte kto som a ja uvidím vás, prídite niekedy..."
To už som si myslela o banke, za ktorou inú najlepší, a ktorá takto "školí" svojich "osobných bankárov" svoje...
1. To že niekto sa nevie aspoň do telefónu slušne po slovensky rozprávať, ale používa bratislavský dialekt...by možno ako - tak ušlo. Alebo nie?
2. To ale, že nepočúva, že nemám záujem, lebo vážne ho nemám, a nič nepotrebujem, a už vôbec nie to, aby sa mi niekto hrabal v účte a snažil sa mi pretlačiť drahšie služby, milión iných vecí, ktoré fakt nepotrebujem....toto už nemám rada.
3. To, že niekto NEPOCHOPÍ, že sa slušne ospravedlním, že NECHCEM a NEPRÍDEM pre žiadne kartičky, ktoré mi aj tak život neuľahčia a snaží sa ma trápne dotlačiť prísť sa na neho/ňu pozrieť...tak toto fakt nemusím.
Aby som túto "úžasnú" osobnú bankárku odstavila z drôtu - dohodla som sa s ňou na termín, v ktorom prísť nemôžem. Nerobím takéto veci rada, je mi to ľúto, ale ako som sa jej mala zbaviť? Keď si ona silou-mocou myslí, že ja si ju MUSÍM prísť pozrieť - nech čaká.
Šesť rokov sa nič nedialo. Bola som malinký klient, ktorý využíval účet na to, čo potrebuje a tak, ako to potrebuje. Som veľmi poctená že mám osobnú bankárku, ale očakávam:
že bude vedieť počúvať
že bude asertívna
že bude vedieť slušne slovensky a eticky telefonovať
a že bude v prvom rade počúvať čo chcem ja a nebude mi nasilu vnucovať produkty, ktorkých je presvedčená ona že ich potrebujem.
Klasika naša slovenská banková...
