Tak aspoň dva týždne som sa tešila, že príde do hlavného mesta moja sestra. Jediná sestra, ktorú mám, s ktorou sa môžem zabávať, ktorá mi rozumie, s ktorou sa môžem rehotať na hlúpostiach, ktoré poznáme len my dve...no proste a jednoducho, tešila som sa že príde, že budeme krásne tráviť víkend.
Konečne prišla, asi po troch mesiacoch býva znova u nás a ja som rada, že ju tu mám. Vybrali sme sa do mesta, že ideme kultúrne stráviť deň. Obišli sme Dóm sv. Martina - konečne som - na svoju hanbu - po niekoľkých rokoch strávených v hlavnom meste videla z vnútra a podrobne túto krásnu dominantu. Potom sme prešli cez cestičku, oproti, do malinkého domčeka, ktorý je vlastne Múzeom hodín. Ani som len netušila, že niečo také existuje. To, že ten domček je, vlastne kdesi v knihách o histórii naštudovala moja sestra. Našli sme aj vchod do domčeka, supeeeeeeeer, bolo otvorené.
Dnu sedela taká milá tetuška, čítajúca v teplúčlu Mínus sedem dní a ako prvá v histórii môjho študentského života (podotýkam, že ako externá študenta sú mi nanič tri študentské preukazy, index a čo ja viem aké potvrdenia, lebo doteraz som si možnú zľavu z pozície študenta uplatila len raz a len v divadle a nikto iný sa so mnou nechcel baviť o tom, že mi zľavu dá...) mi s úsmevom navrhla, či si nemôžem na vstupné uplatniť zľavu. A ja že, no som študentka ale externá,a navyše nemám tu preukaz, a ona, že no vidíte, škoda by bolo nevyužiť to a predala nám jeden študentský a jeden "dospelý" lístok. Krása, dobrý pocit. Taká obyčajná pomoc. Tetuška sa milo usmiala a "Ja vám verím, že ste študentka! Nech sa páči, pozrite si hodiny na prízemí a potom choďte na vyššie poschodie."
Múzeum hodín bolo malé - ale útulné a krásne. Mali sme pocit, akoby sme boli 200 rokov pozadu, obzerali sme si všakovaké budíky, kyvadlové hodiny, padlové hodiny, budíky a čo ja viem čo všetko....
Vyštverali sme sa aj na hrad, tam sme si (uplatnili zľavu:-)))) a ešte aj pozreli ďalšie tri (či štyri?? už neviem...) krásne výstavy. Nasledovala príjemná kaffe pauzička, obedík, kúpa nových topánok, životabudiča-kávy, sladký koláčik, počúvanie vtáčikov, ako sa tešia na jar, prechádzka domov, strašné zľaknutie sa brechnutia malinkých psov (Cesar typ), ktorí nás tak vystrašili, že sme sa až klepali a zloženie sa doma do kresla a vyloženie nôh po celodennom výlete za kultúrou.
Večer sťahujem mejly, do toho telefón, že manželíkovi sa pokazilo kdesi na diaľnici naše autíčko, a žte sa to komplikuje, že príde neskoro domov, že nestihneme tú saunu čo sme chceli dnes večer vyskúšať... Strašne som sa zľakla, že sa stalo niečo horšie, že aj jemu sa niečo stalo...sa snáď do dvoch-troch hodín dostane domov.
Mejlíky boli fajn až na jeden - mladučké dievčatko, spolužiačka syna mojich známych, jedenásťročné dievčatko, má rakovinu, čaká ju ožarovanie a v prílohe mejlu oskenovaná lekárska správa, aby som verila a psychicky prípadne finančne-podľa možností - podporila... Uf, zmrzla som:-(
Zrazu sa mi moje "depky" uplynulých dní zdali zúfalo egoistické, prázdne, trápne, celé moje motanie sa okolo vlastných problémov také o ničom...lebo som si uvedomila aký je ten život vrtkavý a že nie každý môže byť tam kde chce, môže cestovať, len tak počúvať vtáčiky, žiť ten OBYČAJNÝ život...
Mala som a mám dojem že by bolo lepšie ísť sa hrať s deťmi na onkológii, aspoň sa o to pokúsiť, pomôcť tým, ktorí skutočne niečo a hlavne niekoho (na nákup, pomoc, hru s deťmi, umytie okien, rozprávanie sa, podelenie sa s problémom, s ťažkou situáciou....s čímkoľvek) potrebujú a neriešiť len seba. Ak chcete a potrebujete - fakt rada pomôžem.
A čo ja viem čo všetko sa ešte dnes okolo mňa stalo....ale tento deň bol aj tak krásny. Chcela som tu zhrnúť aspoň tie tri body - múzeá, pokazené auto a - rakovinu:-(
Aké je všetko relatívne.
Pozdravujem srdečne jedenásťročnú Luciu na bratislavskej onkológii aj všetky detičky, a všetkých, ktorí sú sami a je im smutno.
