tak aj teraz....len nie z okna detskej izby,
tú už nemám, malé dieťa nie som, izbu nemám /z tej je už rodičovská spálňa/, odišla som z domu, práve je tomu 7 rokov
Som "vo svete", od rodičov preč, už s manželom, rodičov navštevujeme, veľmi radi a vždy keď sa dá, prevezieme sa - zatiaľ ešte stále - vláčikom do Rožňavy, a potom nejakým autíčkom aj na Paču.
Aj tento víkend, prišli sme, tuším až po dvoch mesiacoch, stihli sme položiť dlažbu medzi pivnicu a besiedku, vyzerá skvele!!!, pohrabali sme lístie a potešili sme sa spolu.Večer sme si aj krásnu tekvičku vyrezali, fakt sa mi podarila!!!
V nedeľu po kostole sme s Jankou - sestrou spravili dve kytice na hroby a po nedeľnom obede sme šli na cintorín. Bolo nádherné slnečné počasie, aj cintorín, ako mamka povedala, vyzeral krajšie ako na jar. Upravený, krásny...len keby to nebol cintorín....
Keď som bola malá, tak som pravidelne, keď sa začal čas Dušičiek, alebo "Svetielkovania" pritlačila stoličku k oknu, zhasla svetlo v detskej, oprela sa o parapetu a dívala som sa a dívala na dedinský cintorín. Milióny svetielok, taký zvláštny čas, bez melanchólie, veď mne stačili tie svetielka, mihotajúce sa v tme vidieť.
Včera to už bolo iné, aj som pár slzičiek stratila, ale tvárila som sa že to preto, lebo Oskár mi svietil do očí, aj mi hocičo hlavou prebehlo keď som mená ľudí známych z dediny, rodičov mojich vrstovníkov, už videla len ako menána náhrobných kameňoch...... už tu tá melanchólia bola.
A keď sme večer o piatej sadli na rýchlik do Bratislavy, a von - po posune času už bola o piatej tma, sme hľadali "svetielka". Predstavte si trasu 320 km dlhú, v tme...
V kupé sme zhasli a nosy prilepili na vlakové okno. A ukazovali sme si kde všade sú svetielka. Už se to niekedy pozorovali? Je to krásne....fakt sme sa tešili zo svetielok.
Len občas mi je ľúto všetkých, ktorí sa netešia zo svetielok, ani z namáčania prstov do horúceho vosku,a netešia sa veru vôbec, lebo pod svetielkom je niekto koho milovali, milujú, postrádajú, všade hľadajú no nenachádzajú....
