V práci – vyhliadka na vyšší plat pre úžasnú samostatnosť a vysoký pracovný výkon? Prečo je potom vo väčšine inzerátov napísané, že „hľadáme tímového hráča“?
V súkromí – no jasné. Dobre že nedovolím, aby sa mi niekto zavesil na krk. Alebo aby som sa ja niekomu zavesila na krk... (mmch, ja som to tak už pred časom urobila a dovolila som to aj tej druhej strane, život je oveľa zaujímavejší, dobrodružnejší a nevyspytateľnejšíJ)
Vo voľnom čase – single život je fajn, robím čo ja chcem, nikomu neskladám účty, nikomu sa nespovedám. Kedy chcem prídem, kedy chcem aj odídem. Rešpektujem len seba a venujem sa len sebe. Cestujem po svete, mám veľa koníčkov, priateľov – síce len povrchných, no a čo...Aké krásne a jednoduché.
Na prvý pohľad. Kto vie, čo skrýva „hypersamostatný“ muž či „hypersamostatná“ žena vo svojom vnútri. Veľký/á samostatný/á bojovník/čka v práci v duchu možno túži po tom, aby niekto spolu s ním dotiahol ten projekt, pomohol vychytať chybičky, doladiť detaily. Predsa len, viac hláv – viac rozumu (či viac kapusty?) Viac očí viac vidí. A v súkromí? Je tiež dobré byť samostatný? Stačí len samostatnosť na to, aby bol človek vnútorne naplnený?
Večer, keď všetko utíchne, naliať si pohár vína a posedieť na terase. Alebo len tak v kuchyni. Zdôveriť sa niekomu, zhodnotiť deň, poradiť, zasmiať sa, vyplakať sa na pleci. Tešiť sa z maličkostí, objavovať zázraky každodenného života, spolu snívať či tešiť sa. Spolu plakať. Nebáť sa ukázať slabé stránky môjho hrdého ja, priblížiť sa k niekomu a vyjsť zo svojej samostatnej ulity.Možno je to tým, že čím ďalej - tým viac sú ľudia nároční. Nesmierne nároční. Nielen na seba ale predovšetkým na ostatných. A preto sa obrnia múrom samostatnosti a nikoho k sebe nechcú pustiť/pripútať/dovoliť si jeho blízkosť, jeho slabosti.
Raz som sedela v meste s kamoškou, ktorá neuveriteľne intenzívne hľadala muža svojho života. Pekná žena, šikovná, žiadna namyslená fiflena, žiadna herečka, normálna baba. Len – keď bola asi pri dvadsiatejpiatej požiadavke na „Pána dokonalého“ začala som chápať, prečo ho ešte nenašla. Zdalo sa mi to – trošku naivné. Ale nebránila som jej v tom, aby pokračovala vo vymenovaní jeho charakteristík, zvykov, návykov a vlastností. Neodsudzujem ju za tento prístup, v žiadnom prípade, len som sa zamyslela, aké požiadavky dnes človek môže mať na toho druhého...
Je super byť nezávislý, robiť si čo chcem, zabávať sa s kým chcem, kedy chcem, dokedy chcem, ako chcem. Dáva to človeku krídla, neobmedzuje ho to, má množstvo možností a príležitostí. Žiť len tak – pre seba a svoj svet. Len možno netreba zabudnúť na to, že po nás by niečo v živote malo aj ostať a z prehnanej samostatnosti toho asi až tak veľa nezostane.
