Od malička som našim varila kávu, mamka dobehla z roboty, ja som bola doma zo školy, Andrejka postav mi na kávu, aj starej mame sprav, aj Janky sa spýtaj či nechce...(Janka - sestra) dve lyžičky, a vodu len po oblúčiky, mali sme taký duritový pohár,oblúčiky znamenali že deco vody... bez cukru bez mlieka, nechajmi ju na sporáku, dones mi ju sem moja, kým dožehlím, vypijem ju... a aj ju vypila. Jednu, dve tri, niekedy keď bol ťažký deń aj štyri... Nechápala som. Mamka má kávu stále rada.
Tak to šlo s mojím varením kávy pár rokov. Po 18-tke som odišla do sveta ako čerstvá maturantka. Odišla som do kráááásneho veľkomesta. Do krásnej Viedne. Dodnes mám na ňu slabosť. Naučila som sa robiť pravú viedenskú melánž, po prechádzkach historickým jadrom som sa postupne zamilovala do kaviarničiek a snívala som o tom že ako krásne by sa mi sedelo s babmi v kaviarni, vychutnávalo ten božský nápoj a len tak by som sa tvárila že tá hnusná odporná horká horúca voda mi chutí... Predstavovala som si aké to musí byť úžasné, krásne, proste pohoda , kaviarnička, zákusoček, kapučínko... Fakt som začala túžiť po takej pravej kaviarničkovskej atmosfére...
Prešli dva roky, z Viedne som sa vrátila na rodnú hrudu, predsa len pre dievča z dediny na východnom Slovensku bola Viedeň naozaj "SVET", zakotvila som síce "len" v Bratislave ale aj tak som mala pocit že som doma. A že začnú kaviarenské poobedia...
Na kávu som si nenašla chuť doteraz. Nechutí mi, keď ideme občas s Majou 1 a s Majou 2 na "kávu". Ony dve si kávu dajú, ja si dám ale čaj - minerálku - víno - čokoládu - frapé - hocičo len nie kávu. Neviem po nej totiž spať. Cca. 6 - 8 hodín. Čiže ísť večer po práci na kávu mi nehrozí, ráno nikto so mnou nepôjde lebo jedna začína robiť o pol ôsmej, druhá o pol deviatej tuším a ja o ôsmej...Nestíhačky.
Raz som si tú kávu, síce len ľadovú dala, bolo 18,20, sedeli sme s kolegyňou Aďou na Hviezdoslavku... ľadová káva bola fajn. Len ja som do pol tretej rána nespala...Áno, káva na mňa zaberá úplne naopak - po jej vypití som cca. hodinku ospalá, a potom sa preberiem...a už nespím.
Pred troma týždňami prišli do Bratislavy moji rodičia, no šak prídite, vo štvrtok bolo Sedembolestnej, to je voľný deň, v robote v piatky robíme len do druhej, to mi prídete oproti a robím rovno nad takou krásnou kaviarňou určite to mami, oci nájdete... Našli. Ideme na kávu? Jasné, ideme ale vieš čo moja, nie tu pod tvojou robotou, hučia tu električky niekam kde je tichšie.. tak sme šli do centra, na pešiu zónu. Dali sme si niečo od smädu, mamka jasné že kávu... bolo poobedie, tak pol štvrtej, reku mohla by som si aj ja dať kávu, konečne mám s kým sedieť v Starom meste a originálne sa tváriť, že si tú kávu vychutnávam a že sa cítim skvele keď sedím v kaviarni a .... no proste super predstava. Nejako doteraz nechápem prečo, som si tú kávu nedala, mala som chuť asi na ten džús, že až neskôr si dám kávu, mamina druhú, že dobre, poďme sa prejsť po meste, máte tu toľko kráv...ocino bol z výstavy kráv hotový, že čo to je za krásna kultúra, v hlavnom meste farebné kravy a sú všelijaké a tak...pri každej meno sponzora a sú fakt dobré tie kravy, ako na našej dedine u toho a toho čo kravy má a pasú sa nad našim domom....
Tatko obzeral kravy, my sme si s mamkou sadli na lavičku k Dunaju. Prišiel na mňa taký útlm, ako už dlho nie, taký strašný že som myslela že zaspím... Hrozné!! Chápete?? Idete z kaviarne kde konečne s niekym kto je vám vzácny môžete vypiť kávu, tváriť sa bohémsky a ozaj si ju vychutnávať...a....mne sa chcelo straaaaašne spať. Mohol sa mi splniť tuším 6 ročný sen, že piť kávu v pešej zóne... Skoro som zomrela, tak mi zrazu bolo zle a chcela som len spať a spať .....
Ten útlm sa nedal skrotiť, mami nehnevaj sa mne je zle, strašne klesol tlak, musím si ísť kúpiť kávu, dobre moja, keď ideš kúpiť kávu idem s tebou prejdem sa. Ocko dočíta na lavičke noviny, vrátime sa pre neho. Ale mami ja tu kávu musím mať hneď lebo zaspím postojačky, dobre tak rýchlo poďme niekam kde majú fajnú kávu...kde je to blízko...
tak a je po atmosfére...
behom cez pešiu zónu, pomedzi ľudí, rýchlo mami fakt mi je zle, ako splašená, rýchlo do Mekkača, z ktorého odmietam jesť aj hranolky, aj všetko, a hanba-nehanba - porušila som svoje predsavzatie že "odtiaľ si nič na jedenie ani pitie nekúpim, som si vypýtala kávu... Trápnu kávu z automatu, do plastového pohára, so slamkou....fuuuj som sa hanbila... a je po mojej kaviarenskej atmosfére. Naliala som ju pochopiteľne do seba, nech okamžite prestávam zaspávať...a bolo. Divadlo sa skončilo. Sen sa rozplynul. Je po káve. Mamka si kúpila sladký koláčik či čo, ja s kávou v žalúdku som sa vybrala naspäť na dunajskú lavičku, so sklonenou hlavou a celá skormútená že takto som si tú kaviarenskú radosť a ten pôžitok nepredstavovala.
Hej, prebrala som sa, o to pokoj, ale to fiasko čo som na seba našila....:-(
Mami dúfam že aj rok ešte prídete do Bratislavy, neviem či budú farebné kravy, motivácia pre ocka, ale pôjdeme DO KAVIARNE NA OZAJSTNÚ "KĽUDNÚ" KÁVU......
