Komentár Tomáša Gálisa pod názvom A čo ak sa neotepľuje? publikovaný na SME 8. decembra 2010 bol po rokoch (podľa môjho pohľadu) jednostranného spravodajstva v environmentálnej oblasti na stránkach SME príjemným prekvapením. Po dočasnej strate iniciatívy bola prevaha zástancov „vedeckého konsenzu" o týždeň neskôr obnovená publikáciou reakcie s podobne nápaditým názvom.
Pod druhým článkom je však podpísaný ako spoluautor pracovník SHMÚ a možno tým predpokladať, že prezentovaný obsah je oficiálnym stanoviskom slovenskej klimatologickej obce. Článok múdro začína s tým, že „problematika globálneho otepľovania je nesmierne zložitá, (...) kto však chce, dokáže sa zorientovať aj v tomto probléme." Dovolil som si riadiť sa návodom a ako laik konfrontovať prezentovaných 9 pilierov domnelého vedeckého konsenzu.
* * *
1. Planéta sa otepľuje spôsobom, pre ktorý by ste v jej histórii asi len ťažko hľadali precedens.
Možno predpokladať, že autori mali na mysli obdobie po roku 1975, odkedy IPCC vysvetľuje pozorované oteplenie ako dôsledok nárastu obsahu CO2 v atmosfére. Hneď prvé takto závažné tvrdenie má však nepatrný problém, a totiž že oficiálny dataset globálnych teplôt HadCRUT3, citovaný v správach IPCC ho jednoznačne vyvracia.
Obr.1 Záznam globálnych teplôt podľa datasetu HadCRUT3 za obdobie 1850-2010
Obdobie 1910-1940 totiž vykazuje dokonca vyšší podobný trend oteplenia ako obdobie 1975-2002. Navyše, mieru nárastu údajne „človekom spôsobeného" trendu po roku 1975 (tvrdenie IPCC) možno z viacerých dobrých dôvodov spochybniť (viď bod 6). Možno teda konštatovať, že už prirodzené oteplenie zo začiatku tohto storočia bolo rovnaké alebo výraznejšie než oteplenie (údajne spôsobené nárastom obsahu atmosférického CO2 z 350 na 380 milióntin) v období 1975-2002. Z globálneho datasetu je navyše od roku 2002 zrejmý opätovný začiatok poklesu globálnych teplôt.
Globálny dataset HadCRUT siaha len do roku 1860, no vo svete však existujú viaceré dlhodobé meteorologické záznamy. Najstarším z nich je CET (Central England Temperature), kombinovaný záznam z viacerých meteorologických staníc v strednom Anglicku, ktorý reprezentuje klímu v oblasti Atlantiku a západnej Európy od roku 1659.
Obr.2 Central England temperature record, obdobie 1659-2010
Z CET-u je zrejmé, že oteplenie medzi rokmi 1975-2005 nebolo v perspektíve posledných 350 rokov nijak neobvyklé. Pozoruhodné je naopak oteplenie o 2,5 °C, ku ktorému došlo medzi rokmi 1690-1735 a ktorému predchádzalo 30-ročné rapídne ochladenie. Je zrejmé, že prirodzená klimatická variabilita v euroatlantickom priestore je značná a posledné dekády sa z nej nijako nevymykajú.
Rýchlosť zmeny teplôt v zázname CET možno taktiež vyjadriť ako rozdiel priemerných teplôt medzi za sebou nasledujúcimi dekádami:
Obr.3 Rozdiely teplôt medzi priemerom jednotlivých dekád CET, obdobie 1659-2010
Z grafu je zrejmé, že nedávne oteplenie „pre ktoré by sme ťažko hľadali precedens", bolo rovnaké alebo menšie než v troch iných dekádach od roku 1659 a navyše k nemu došlo ešte v priebehu 90-tych rokov.
Z ešte dlhšej časovej perspektívy je taktiež zrejmé, prečo sú rôzne variácie hockey-stick rekonštrukcií absolútnym základom teórie katastrofického otepľovania: obdobie po roku 1975 (kedy sa podľa IPCC začal prejavovať efekt CO2) nie je ničím odlišné od klimatických fluktuácií posledných dvoch tisícročí.
Obr.4 Paleoklimatické rekonštrukcie klímy za posledných 2000 rokov, globálna (Loehle 2007), severná pologuľa (Ljungqvist 2010); "bezprecedentné" obdobie po 1975 je zvýraznené červenou farbou
Tvrdenie „planéta sa otepľuje spôsobom, pre ktorý by ste v jej histórii asi len ťažko hľadali precedens" možno preto klasifikovať ako lživé a demagogické tvrdenie bez faktického základu, typické pre dnešnú oficiálnu klimatológiu.
2. Zatiaľ čo aktivita Slnka sa za posledných 50 rokov nezvýšila, stratosféra sa dlhodobo ochladzuje. To je dôkaz, že súčasné otepľovanie prízemných vrstiev atmosféry nesúvisí so slnečnou aktivitou.
Kategorické tvrdenia v klimatológii majú spravidla jeden problém: buď ich treba deliť desiatimi alebo zmeniť znamienko na opačné. Stratosféra sa totiž prestala ochladzovať od roku 1996 ako dokumentuje štúdia Liu, Weng: Recent Stratospheric Temperature Observed from Satellite Measurements, 2009. Zmeny v stratosfére podľa autorov citovanej práce zrejme súvisia so zmenami v obsahu ozónu a s kolísaním UV zložky slnečného žiarenia.
Obr.5 Pozorované teplotné trendy v stratosfére (Liu, Weng, 2009)
Autori tvrdenia o stratosfére si však amatérskym zabŕdnutím do teplotných trendov v atmosfére zarobili na onakvejší prúser. Absolútne kruciálne totiž je, že reálne pozorovaný teplotný profil v tropickej troposfére vyvracia základnú premisu teórie človekom spôsobeného globálneho otepľovania, a to prejav zosilneného skleníkového efektu. Podľa klimatologických modelov by sa mal totiž zosilnený tzv. skleníkový efekt manifestovať oblasťou tropickej troposféry, ktorej otepľovanie by malo byť 2-3-násobkom trendu pozorovanom pri povrchu. Merania z rádiosond a satelitov však tento troposférický „hotspot" za desaťročia nezaznamenali. Takýto rozpor modelu a reálnych pozorovaní by v inom prípade viedol k prepracovaniu modelu a teórie za ním. V postnormálnej vede 21. storočia však tento rozpor viedol k tomu, že klimatologická klika IPCC vyvinula maximálne úsilie, aby publikácii nepohodlnej práce Douglass et al 2008 všetkými silami zabránila.
Dve 30-ročné fázy otepľovania, pozorované v 20. storočí (1910-1945 a 1975-2005) súviseli zrejme so zmenami v oblačnosti a v atmosférickej cirkulácii, vyvolanými oceánskou variabilitou. Presne akými mechanizmami na tieto javy vplýva slnečná aktivita, ktorá za posledných 50 rokov dosiahla maximum za posledných 10 000 rokov, nie je doteraz jednoznačne preukázané.
3. Podľa posledných vedeckých poznatkov je rozloha plávajúceho ľadu v Arktíde najnižšia za posledných niekoľko tisíc rokov a rýchlosť úbytku ľadu v Grónsku a Antarktíde sa zvyšuje.
Ak predpokladáme, že rozloha ľadu v Arktíde je priamo úmerná teplote vzduchu a Severného ľadového oceánu, rovnako "málo" ľadu muselo byť v Arktíde okolo roku 1940 z jednoduchého dôvodu: Arktída bola rovnako „teplá" pred 70 rokmi.
Obr.6 Teploty v oblasti Arktídy v období 1850-2010, zdroj: CRU
Tento predpoklad potvrdzuje aj anekdotická skutočnosť, že Severozápadná morská cesta bola otvorená pre moreplavbu počas krátkeho arktického leta v rokoch 1942-44 a potom až v rokoch 2007-2009. Exaktné informácie o rozlohe arktického ľadu podľa satelitných meraní existujú iba od roku 1979 - práve v období teplej fázy pozorovanej sínusoidnej oscilácie arktických teplôt.
Klimatická história Arktídy ďalej do minulosti sa však dá vyčítať z ľadovcových vrtov, akým je vrt GISP2 z tri kilometrov hrubého ľadovca v centrálnom Grónsku. V zázname sú viditeľné teplé obdobia stredovekého aj rímskeho klimatického optima, ktoré sa autori IPCC tak úporne snažili vymazať z histórie.
Obr.7 Klimatická rekonštrukcia teplôt v Arktíde z grónskeho ľadovca (Alley, 2000)
Záznam GISP2 síce končí v roku 1905, ale dnešné moderné teplotné optimum s dvomi vrcholmi okolo rokov 1940 a 2005 je stále pod tým stredovekým; svedčia o tom vikingské sídla, stále zamrznuté v grónskom pobrežnom permafroste alebo stopy po severnejšie položenej hranici lesa v arktickej tundre. Súčasná „bezprecedentne" teplá Arktída je stále chladnejšia než počas väčšiny posledného interglaciálu. Pre porovnanie, „človekom spôsobené" globálne oteplenie po roku 1975 (~0,4 °C) je v grafe znázornené zeleným štvorčekom.
Údajná nebývalá rýchlosť úbytku ľadu v Grónsku a západoantarktického poloostrova (nie Antarktídy, ako tvrdia autori) bola s veľkou pompou prezentovaná z prvých meraní satelitu GRACE. Neskôr síce vyšlo najavo, že identifikované neistoty v meraniach GRACE tento odhad znížili o polovicu a táto informácia už nebola prezentovaná s podobnou vehemenciou, ale ako som spomenul, všetko deliť desiatimi (v tomto prípade len dvomi).
Keďže technológia GRACE nebola v porovnateľnom období 40-tych rokoch 20. storočia k dispozícii, dnes namerané hodnoty úbytku grónskeho ľadu na základe satelitných meraní minimálnych zmien v tiažovom poli Zeme nie je aj tak s čím porovnávať. Zo záznamu tamojších meteorologických staníc je však zrejmé, že rovnaké klimatické pomery v Grónsku vládli pred 70 rokmi. Zvlášť pozoruhodný je fakt, že tak oteplenie, ako aj absolútne teploty medzi rokmi 1995-2005 sú presnou kópiou obdobia 1920-1930. Je ťažko uveriteľné, že celý povyk okolo tzv. katastrofického globálneho otepľovania je ten mrchavý schodík medzi rokmi 1980-2005!
Obr.8 Teplotný záznam z grónskych meteorologických staníc v období 1850-2010, zdroj: CRU
Netreba dodávať, že pozorovaná variabilita klímy v Grónsku či v Arktíde nevykazuje žiadnu súvislosť s obsahom CO2 v atmosfére, keďže Arktída či Grónsko sa svojvoľne otepľuje a ochladzuje bez ohľadu na výsledky prieskumu, „v ktorom so závermi IPCC súhlasí 97% klimatológov". Ako konštatuje práca Chylek et al (2005), „a similar increase and at a faster rate occurred during the early part of the 20th century (1920 to 1930) when carbon dioxide or other greenhouse gases could not be a cause. The Greenland warming of 1920 to 1930 demonstrates that a high concentration of carbon dioxide and other greenhouse gases is not a necessary condition for period of warming to arise."
Formulácia „podľa posledných vedeckých poznatkov" je v dnešnej dobe až príliš často nasledovaná nejakým neoveriteľným (alebo naopak ľahko overiteľným) nezmyslom a vyššie uvedené bláboly o arktickom ľade nie sú výnimkou. Pripomeňme si, že „podľa posledných vedeckých poznatkov" sa mal všetok arktický ľad roztopiť už v roku 2008 a sneh na Britských ostrovoch sa mal po roku 2000 stať minulosťou.
Obr.9 Britské ostrovy kompletne pokryté snehom, snímka satelitu AQUA z 24.12.2010
4. Dnes by ste mali medzi vedcami problém argumentovať, že hladiny svetových oceánov narastú do konca storočia o menej ako jeden meter.
4. správa IPCC z roku 2007 explicitne uvádza aktuálny nárast hladín oceánov podľa pobrežných staníc na 1,7 mm/rok a podľa satelitných meraní TOPEX/POSEIDON za obdobie 1992 - 2009 na cca 3 mm/rok. Odhady nárastu hladín do rokov 2090-2099 oproti obdobiu 1980-1999 sa podľa IPCC AR4 pohybujú podľa rôznych „emisných scenárov" medzi 18 až 59 cm. Pre obdobie 2010 - 2099 je teda platný odhad IPCC v rozsahu 11 - 51 cm; klimatologický bullshit faktor tentoraz predstavuje hodnotu niekde medzi 2 až 10.
Podľa štúdie Holgate, S. J.: On the decadal rates of sea level change during the twentieth century, 2007 sa rýchlosť nárastu hladín oceánov v období 1980-2007 z priemeru 1,7 mm/rok pre 20. storočie znížila na 1,1 mm/rok. Podľa satelitných meraní GRACE je za obdobie 2003 - 2009 rýchlosť nárastu hladín oceánov na podobnej úrovni, rovnako mizerný milimeter/rok. Bullshit faktor tentoraz dosahuje presne teoretickú hodnotu 10.
Pri replikácii obľúbenej kratochvíle klimatológov - naťahovania nejakého trendu do roku 2100 - sa teda na základe aktuálnych meraní dopracujeme ku nárastu hladín svetových oceánov do roku 2100 o závratných 9 cm, a to aj bez okamžitého návratu do doby kamennej (=minimálny emisný scenár IPCC s najnižším nárastom CO2). V prípade Pacifiku a Atlantiku, ktoré tvoria 80% svetových oceánov, možno dokonca aj podľa dvojnásobne premrštených meraní TOPEX/POSEIDON hovoriť o stabilizácii hladín. Ako by povedal klasik, the fact is that we can't account for the lack of sea level rise at the moment and it is a travesty that we can't.
Obr.10 Nárast hladín v Tichom a Atlantickom oceáne podľa satelitných meraní TOPEX/POSEIDON v období 1992 - 2010 (zdroj: University of Colorado)
Spomaľovanie trendu nárastu hladín oceánov klimatológia zatiaľ tají ako nóbl rodina neželané tehotenstvo. Keď však príde čas, bezpochyby sa dozvieme že „klimatické modely to predpovedali" a že situácia je teda „ešte horšia, než si vedci mysleli". Zmätočná teória bude bezpochyby doplnená nejakým prudko fyzikálnym vysvetlením, napr. že globálne otepľovanie spôsobilo var oceánov a tie sa teraz očividne vyparujú.
Sebavedomé tvrdenie „dnes by ste mali medzi vedcami problém argumentovať, že hladiny svetových oceánov narastú do konca storočia o menej ako jeden meter" naznačuje, že autori článku sú pripravení rozdať si to priamo s autormi príslušnej kapitoly 4. správy IPCC, ktorí predpovedali v priemere iba tretinu metra. Netreba zabúdať, že v roku 2000 by sme „mali medzi vedcami problém argumentovať", že globálne otepľovanie sa bude prejavovať extrémne studenými zimami. Bezpochyby, vedci môžu predpovedať nárast do roku 2100 aj o 10 metrov; jednou z výhod štátom financovanej klimatológie totiž je, že ich tvrdenia nie sú v reálnom čase verifikovateľné.
5. Len veľmi ťažko by ste hľadali oblasti sveta, kde horské ľadovce rastú. Ak takúto oblasť nájdete, zistíte, že tento (dočasný) nárast je spôsobený vyššími snehovými zrážkami v zime. Platí totiž, že teplejšia atmosféra je schopná udržať viac vodnej pary.
Veľmi ťažko sa v dnešnej dobe kvalifikovane vyjadriť ku himalájskym ľadovcom, ktoré sa mali stratiť do roku 2035, teda presnejšie do roku 2350. Faktom zostáva, že himalájskych ľadovcov je cca 15000 a pravidelne sledovaných je len niekoľko desiatok. Podľa indického Výboru pre monitorovanie himalájskych ľadovcov sa niektoré sledované ľadovce nemenia od roku 1957 a podľa iných štúdií majú zasa na ne rozhodujúci vplyv indické uhoľné sadze, proste science is settled.
Relatívny dostatok informácií však existuje o alpských ľadovcoch. Napríklad dobre zmapované švajčiarske ľadovce v priebehu 20. storočia dvakrát rástli a dvakrát ustupovali. Striedavý cyklus nijakým spôsobom nesúvisí so stopovou koncentráciou CO2 v atmosfére, ale rovnako ako v Arktíde či Grónsku je výsledkom prirodzenej klimatickej variability severného Atlantiku.
Obr.11 Pomer rastúcich, stacionárnych a ustupujúcich švajčiarskych ľadovcov od roku 1900 vo vzťahu k indexu atlantickej multidekadálnej oscilácie, (zdroj: Swiss Glacier Monitoring Network)
Dnešný rozsah ľadovcov je stále artefaktom po mimoriadne studenom období tzv. malej doby ľadovej (cca 1650-1850), kedy európske ľadovce dosiahli svoje maximum za posledných 10 000 rokov. Podľa datovania fosílií, ktoré dodnes možno nájsť pod alpskými ľadovcami, možno usúdiť, že za rímskeho teplotného optima sa nachádzal spodný okraj ľadovcov o 300 metrov vyššie než dnes. Keď Hannibal prechádzal v zime 218/217 BC cez alpské priesmyky, pravdepodobne žiadne ľadovce nevidel.
Obr.12 Sussenský priesmyk pred 2000 rokmi (horný obrázok) a dnes (dolný obrázok) (kresba: Thomas Richner)
Tvrdenie o „teplejšej atmosfére" a „vyššom obsahu vodnej pary" síce zodpovedá poznatkom z fyziky v rámci učiva na ZŠ, ale klíma je zrejme o čosi zložitejšia; zrážky v zimných mesiacoch v oblasti Švajčiarska sú totiž za posledných 110 rokov stabilné. Vyššie uvedené cyklické zmeny v počte narastajúcich a ustupujúcich ľadovcov sú podľa švajčiarskych glaciológov spôsobené predovšetkým zmenami teplôt a rozsahu oblačnosti počas letných období.
Pri iných ľadovcoch však zmeny v miestnych zrážkach skutočne hrajú podstatnú úlohu. V prípade Kilimandžára napríklad zmena okolitej džungle na poľnohospodársku pôdu od polovice 19. storočia zmenila miestne zrážkové pomery a prirodzená sublimácia ľadu odvtedy prevyšuje množstvo zrážok. To nebráni prezentovať Kilimandžáro ako poster child globálneho otepľovania, napriek faktu že teplota na jeho vrchole je neustále pod bodom mrazu.
Za dekádu sa nepochybne dozvieme, že nárast alpských ľadovcov (rovnako ako už dnes studené zimy) je priamym dôkazom globálneho otepľovania. Klimatické modely to vždy predpokladali a medzi vedcami budete mať problém argumentovať o opaku. Ako povedal klasik, Eurasia is at war with East Asia. Eurasia has always been at war with East Asia.
6. Údajne väčšina meteorologických staníc, z ktorých sa teplotné záznamy používajú na odhad globálnej teploty, sa nachádza v centrách miest. Nie je to celkom tak a aj keby áno, otepľujúci vplyv mestských ostrovov tepla na teplotné trendy je nevýznamný. Otepľovanie navyše dokazujú aj satelitné merania.
Podobne ako stredoveké teplotné optimum, aj existencia tzv. urban heat efektu bola v poslednej správe IPCC usilovne bagatelizovaná. Neskôr sa však ukázalo, že aj tá jediná citovaná štúdia o „nevýznamnosti" urban heat efektu bola za účelom jeho minimalizácie zmanipulovaná takým spôsobom, že na autorov bola podaná oficiálna žaloba za vedecký podvod.
Aj pre bežného človeka je intuitívne zrejmé, že mesto je teplejšie než okolitá krajina, predovšetkým v letnom období. Podľa nedávnej štúdie NASA je prostredie v mestách na severovýchodnom pobreží USA dokonca až o 7 až 9 °C teplejšie než okolie. Okrem staníc umiestnených priamo vo veľkomestách, ako je Viedeň, Budapešť, Varšava či Berlín, podstatná časť meteorologických staníc siete CRUTEM (ktorá je súčasťou datasetu HadCRUT citovaného IPCC) sa nachádza na letiskách, ktoré sotva spĺňajú požiadavky na klimatologické pozorovania (Slovensko do datasetu globálnej teploty prispieva údajmi z letísk Bratislava, Sliač, Poprad a Košice). Naopak, meteorologické stanice na miestach neovplyvnených krajinnými zmenami, akými je Lomnický štít či Chopok boli v roku 1989 z globálnych priemerov vyradené, zhodou okolností rok po oficiálnom začiatku agendy „globálneho otepľovania".
Slovenská oficiálna klimatológia, neschopná sa mentálne vymaniť z mantinelov správ IPCC samozrejme nezaostáva pozadu. Meteorologická stanica Hurbanovo, učebnicový príklad nevhodného umiestnenia meracej stanice v bezprostrednej blízkosti stromov, asfaltových plôch, budov a navyše v strede mesta je prezentovaná ako reprezentant „klimatických zmien" na Slovensku. Jednoduché porovnanie Hurbanova so stanicou Lomický štít a so satelitnými meraniami však potvrdzuje, že stanica Hurbanovo je silne ovplyvnená (údajne zanedbateľným) mestským ostrovom tepla. Na druhej strane, trendy satelitných meraní a stanice Lomnický štít od roku 1979 sú vo vynikajúcej zhode. Stanica Lomnický štít naviac dokazuje, že dnešné teploty sú sotva vyššie než v 40-tych rokoch.
Obr.13 Porovnanie teplotných anomálií meteorologických staníc Hurbanovo, Lomnický štít a satelitných meraní pre štvorec 47.5-50N - 17.5-20E. Rozdiel v dôsledku tzv. mestského ostrova tepla je vyznačený červenou šípkou.
Priemerná teplota sa od roku 1950 v centre Hurbanova v porovnaní s okolím zvýšila temer o 1 stupeň Celzia - čo je viac ako dvojnásobok údajne „človekom spôsobeného" globálneho oteplenia od roku 1975. Pojem „man-made warming" má v sebe zrnko pravdy, akurát sa jedná skôr o rozpálený asfalt v blízkosti búdok s teplomermi a nie o stopový obsah nemenovaného bezfarebného plynu v atmosfére.
V globálnej mierke možno nájsť rovnaký rozdiel medzi satelitnými a pozemnými meraniami. Troposférický trend satelitných meraní nad kontinentmi od roku 1979 je takmer o polovicu nižší než podľa pozemných staníc. Satelitné merania pritom omnoho citlivejšie reagujú na sopečné erupcie na začiatku záznamu (1983, 1991) a sériu fenoménov El Nino ku jeho koncu (1998, 2002, 2006, 2010), čo satelitný trend oproti pozemným staniciam umelo zvyšuje. Trend podľa povrchových teplôt oceánov medzi rokmi 1981-2010, ktorý nie je uvedenými problémami zaťažený (oceány tvoria 70% zemského povrchu) je dokonca dvaapolkrát nižší než pre pozemné stanice.
Obr.14 Porovnanie globálnych teplotných anomálií siete meteorologických staníc, satelitných meraní nad pevninami a povrchových teplôt oceánov (zdroj: NOAA, CRU, UAH).
Reálny rozdiel globálnych teplôt medzi teplými dekádami na vrchole pozitívnych fáz oceánskych cyklov v rokoch 1936-1945 a 2000-2009 po očistení o UHI nebude ani len oficiálnych 0,4 °C, ale približne polovica. Čistý rozdiel medzi uplynulou „najteplejšou dekádou" a prelomom 30/40-tych rokov bol možno iba zanedbateľných 0,2 °C.
Otepľujúci vplyv mestských ostrovov tepla na teplotné trendy je teda štatisticky významný a potvrdzujú ho práve satelitné merania. Za osvietených čias Huckleberryho Finna ošudení občania zvykli podvodníkov namazať horúcou smolou, vyváľať v perí a s hanbou vyniesť obkročmo na drevenej žrdi za mesto; dnes takíto ľudia nosia pred a za menom vedecké tituly a radia politikom, ako ošklbávať a sekírovať vlastných občanov.
7. Dokonca aj ruský prezident Dmitrij Medvedev po uhasení tohtoročných rozsiahlych požiarov vyhlásil, že by sme s klimatickou zmenou mali niečo robiť.
Prezident Medvedev by si mohol prečítať list cárovnej Anny generálovi Ušakovovi z roku 1735:
"Andrei Ivanovich, here in St Petersburg it is so smoky that one cannot open the windows, and all because, just like last year, the forests are burning. We are surprised that no-one has thought about how to stem the fires, which are burning for the second year in a row."
Citát z listu Petra Čajkovského, rok 1885:
"I'm writing to you at three o clock in the afternoon in such darkness, you would think it was nine oclock at night. For several days, the horizon has been enveloped in a smoke haze, arising, they say, from fires in the forest and peat bogs. Visibility is diminishing by the day, and I'm starting to fear that we might even die of suffocation."
Denník básnika Alexandra Bloka, rok 1917:
"There is a smell of burning, as it seems, all around the city peat bogs, undergrowth and trees are burning. And no-one can extinguish it. That will be done only by rain and the winter. Yellowish-brown clouds of smoke envelope the villages, wide swathes of undergrowth are burning, and God sends no rain, and what wheat there is in the fields is burning."
Čo by dnes dali vyšinutí ekofanatici za opakovanie lesných požiarov v Rusku dva roky po sebe! Nepochybne by nechali dymom z horiacich polí zadusiť Čajkovského, Bloka aj cárovnú Annu, len aby mohli s úchylnou radosťou realizovať svoje perverzné mediálne tance nad ďalšou „človekom spôsobenou" katastrofou.
Správa americkej NOAA o „ruskom lete 2010" však sucho konštatuje, že maximálne letné teploty v strednom Rusku za posledných 130 rokov nevykazujú žiadny trend, tohtoročné ruské leto bolo výsledkom prirodzeného atmosférického bloku, frekvencia atmosférických blokov sa za posledných 50 rokov nemení a v celej udalosti sa nedá rozpoznať akýkoľvek vplyv pôsobenia „skleníkových plynov". NOAA je posledná inštitúcia, ktorú možno podozrievať z klimatoskepticizmu; slovenská klimatológia však svojím zaklínaním „klimatickou zmenou" ako univerzálnym vysvetlením všetkých atmosférických javov zatiaľ čoraz viac pripomína stredoafrických kmeňových šamanov.
S čím by sme mali skutočne „niečo robiť" je Augiášov chliev zasmradených akademických inštitúcií a globálny politicko-industriálny moloch, ktorý sa snaží na základe skorumpovanej vedy a za asistencie hysterických médií zaviesť korporativistický model nového svetového politicko-ekonomického „poriadku". Pre úplný začiatok bude stačiť, keď novinári prestanú chodiť na environmentálne semináre s cieľom zeleného vymývania mozgov, aké organizuje napr. Reuters a začnú sa venovať základnému overovaniu podsúvaných informácií namiesto papagájovania environmentalistickej propagandy.
8. Sedem miliónov Pakistancov stále nemá pred príchodom zimy strechy nad hlavou, ktoré im odniesli povodne zapríčinené rekordnými monzúnovými dažďami. Amazónia tiež na tom nebola v tomto roku najlepšie - postihlo ju historické sucho, už druhé v priebehu piatich rokov.
Pravidelné monzúnové dažde v roku 2010 boli významne zosilnené prirodzeným fenoménom La Nina, ktorý paradoxne výrazným ochladením tropického Pacifiku zintenzívnil zrážky v oblasti Indie a Pakistanu. Tohtoročná La Nina sa naviac vyvinula práve začiatkom monzúnového obdobia. Toto sú závery štúdie od recenzenta správ IPCC, ktorá záverom konštatuje, „..that the 2010 Pakistan floods, although seemingly unprecedented, were well within natural variability of monsoonal climate over the Indian subcontinent."
Pri toľkom šermovaní pojmami „rekordný" a „historický" je vždy vhodné konzultovať historické dáta. Úhrny zrážok počas monzúnového obdobia v strednom Pakistane (najviac postihnutom tohtoročnými povodňami) totiž neprekročili hodnoty z nedávnej minulosti (satelitný dataset CAMS_OPI, meteorologické stanice Queta, Multan). Celkový trend v úhrne monzúnových zrážok v strednom Pakistane (dataset GPCC, 1901-2009) nevykazuje za posledných >100 rokov žiaden trend. Zato zoznam zaznamenaných katastrofálnych povodní, pri ktorých v minulosti jednorázovo zahynuli státisíce ľudí pri podstatne nižšej hustote obyvateľstva nasvedčuje, že povodne nie sú nijako výnimočná záležitosť. Kvízová otázka pre autorov: Počet obetí extrémnych monzúnových dažďov v Pakistane v roku 1950 bol vyšší než v roku 2010. Na vine bola vtedy a) klimatická zmena, b) globálne otepľovanie alebo c) ropné monopoly?
Vďaka istému Albertovi Gorovi ktorý svojho času vynašiel internet, nie je problém rovnako si vyhľadať ročné úhrny zrážok v južnej oblasti Amazonky, ktorú postihlo „druhé historické sucho" v priebehu 5 rokov.
Obr.15 Ročné úhrny zrážok v oblasti južnej Amazónie podľa viacerých zrážkových datasetov
Celkové úhrny zrážok v danej oblasti sú podľa viacerých databáz vrátane satelitného TRMM za posledné storočie prekvapujúco vyrovnané. „Historické sucho" sa podľa datasetu NCDC od roku 1901 v danej oblasti opakovalo presne 34-krát - presne toľko rokov malo nižšie úhrny zrážok než rok 2010. Faktom je, že relatívny nedostatok zrážok v rokoch 2005 a 2010 postihol Amazóniu presne v čase jej prirodzeného suchého obdobia. Podľa štúdie Causes and Impact of the 2005 Amazon Drought býva sucho v danej oblasti výsledkom kombinácie teplotných anomálií tropického Pacifiku a tropického Atlantiku, ktoré mení atmosférickú cirkuláciu a s ňou spojené zrážky, ktoré potom vypršia nad morom a nie nad pevninou. „Historické sucho" v roku 2010 bolo podobne spôsobené kombináciou teplotne nadpriemerného tropického Atlantiku a teplotne podpriemerného tropického Pacifiku.
Obr.16 Teplotné anomálie oceánov v okolí Južnej Ameriky počas teplého polroka 2010 (zdroj: NASA GISS)
Skutočne katastrofálne sucho, tentoraz nie v trvaní niekoľkých mesiacov ale počas celej dekády však zasiahlo územie USA v tridsiatych rokoch 20. storočia. Príčina bola rovnaká, len v omnoho väčšej mierke - kombinácia studeného Pacifiku a teplotne nadpriemerného Atlantiku (Atlantik sa vtedy ešte dokázal otepľovať bez ľudského pričinenia). Totálne sucho v centrálnej oblasti USA v kombinácii so silným vetrom navyše spôsobovalo nebývalé prašné búrky.
"Then, beginning on May 9, 1934, a strong two-day dust storm removed massive amounts of Great Plains topsoil in one of the worst such storms of the Dust Bowl. The dust clouds blew all the way to Chicago where dirt fell like snow. Two days later, the same storm reached cities in the east, such as Buffalo, Boston, Cleveland, New York City, and Washington, D.C. That winter (1934-1935), red snow fell on New England."
Desaťročné sucho, úlet vysušenej ornej pôdy v celých štátoch a prach „padajúci ako sneh v Chicagu a dosahujúci až po východné pobrežie" - čo by dali dnešné osprostené masmédiá a vyšinutí ekologisti za opakovanie takejto katastrofy?
Obr.17 Prašná búrka v dôsledku dlhotrvajúceho sucha v USA, 1933
9. Jasným dôkazom sú aj tohtoročné májové povodne, ktoré boli spôsobené mimoriadne výdatnými a historicky najvyššími zrážkami. Nebolo ťažké dokázať, že za extrémnosťou jarných dažďov stála najmä priemerne teplejšia atmosféra.
Obsesívne pudenie vzťahovať akýkoľvek meteorologický jav ku absolútnej teplote je zrejme pravidlom č. 1 v príručke mladého klimatológa, alebo základný predpoklad úspešného štúdia na katedre meteorológie a klimatológie PdFUK. Pre laika je už načisto obtiažne pochopiť dôvodenie slovenských klimatológov, podľa ktorých nadpriemerné zrážky v máji 2010 boli síce priamym dôsledkom prieniku studeného vzduchu zo severovýchodu do Stredomoria, čo je však akousi zvrátenou logikou prezentované ako jednoznačný príznak globálneho otepľovania.
Zrážky na území Slovenska v máji 2010 boli za posledných 130 májov skutočne rekordné, avšak vztiahnutie k „priemerne teplejšej atmosfére" je ako obvykle absolútne lživé. Za prvé, mesiace jún - august sú podstatne teplejšie než máj, a napriek tomu k tak vysokým zrážkam nedochádza. Za druhé, teplejšie máje na území Slovenska v porovnaní s rokom 2010 boli zaznamenané v rokoch 2009, 2008, 2007, 2005, 2003, 2002, 2001, 2000, 1997, 1996, 1993, 1990, 1988, 1986, 1985, 1983, 1982, 1979, 1975, 1973, 1971, 1969, 1968, 1963, 1958, 1950, 1949, 1948, 1947, 1946, 1945, 1937, 1936, 1934, 1932, 1931, 1929, 1925, 1924, 1923, 1921, 1920, 1917, 1915, 1911, 1908, 1907, 1906, 1901, 1898, 1891, 1890, 1889, 1888, 1886, 1884, 1872, 1870, 1869, 1868, 1867, 1865, 1863, 1862, 1860, 1859, 1854, 1853 a 1850. Nulový súvis medzi „priemerne teplejšou atmosférou" a mesačnými úhrnmi zrážok pre oblasť Slovenska ukazuje nasledovný graf.
Obr.18 Priemerné májové teploty a mesačné úhrny zrážok na území Slovenska (CRU, NCDC)
Z májových teplôt a zrážok na Slovensku od roku 1850 zároveň vyplývajú dva prekvapujúce fakty: máje tu boli rovnaké aj pred storočím a zrážky (okrem pozoruhodného úletu v roku 2010) nevykazujú žiadny dlhodobý trend ani nárast medziročnej variability. Zrejme preto sa slovenská klimatológia stále nevie rozhodnúť, či pre Slovensko prorokovať na rok 2100 suché stepi alebo subtropickú džungľu.
Viac zmyslu by malo argumentovať teplotou Stredozemného mora, keďže tunajšie zrážky majú pôvod vo výpare z oceánu. Povrchové teploty Stredozemného mora v máji sú však v priemere o celé 4 °C nižšie než trebárs v auguste, takže podľa klimatologickej logiky „o desatiny stupňa vyššia teplota -> niekoľkonásobne viac zrážok" by ku ešte mnohonásobnejšie vyšším zrážkam než v tohtoročnom máji malo pravidelne dochádzať v priebehu všetkých letných mesiacov, čo je samozrejme nezmysel. Povrch Stredozemného mora bol navyše teplejší počas májov v rokoch 2009, 2007, 2006, 2003 či 2000 a rekordné zrážky sa nekonali, takže celá pseudoklimatologická analýza ako obvykle stojí na vode.
Obr.19 Absolútne teploty Stredozemného mora v mesiaci máj a relatívne májové odchýlky od priemeru. Povrchová teplota v máji 2010 je označená zelenou šípkou (zdroj: NASA)
Bohorovná drzosť, s akou autori článku Ad.: A čo ak sa neotepľuje vydávajú svoje vízie za fakty a dôvody redakcie pravicovo-liberálnych novín, ktorá je ochotná tomuto pseudovedeckému šialenstvu pravidelne poskytovať mediálny priestor je mimo môj pochop. Problémom je, že ľudia takéhoto razenia za posledné desaťročia ovládli väčšinu inštitúcií - od Svetovej meteorologickej organizácie cez štátne meteorologické ústavy až po univerzity. Je to práve ich aktivizmus, ktorá dáva dnešným politikom generácie Meinhoff-Bader bianko šek na snahy o realizáciu svojich nenaplnených mladíckych predstáv, v extrémnych prípadoch nie nepodobných kambodžskému deindustrializačnému experimentu z konca 70-tych rokov.
Patetická snaha slovenskej klimatológie s 20-ročným oneskorením naskočiť na kolabujúcu vlnu „vedeckého konsenzu" sa ma dotýka o to viac, že SHMÚ je verejná inštitúcia platená z peňazí daňových poplatníkov a ako občan mám právo požadovať za svoje dane adekvátne služby a informácie. Pokiaľ sa bude SHMÚ snažiť kopírovať úpadok svojich sesterských inštitúcií vo vyspelých krajinách, ktoré sa zmenili na propagandistický nástroj vlastných vlád v snahe centralizovania a totálnej regulácie vlastných ekonomík, bude to len ďalším potvrdením domnienky, že limitované štátne financovanie nie je jediným a tobôž nie hlavným problémom slovenskej vedy.
* * *
Za opakované nepresnosti, lži a vôbec pseudovedecký charakter článku publikovanom v SME dňa 13.12.2010 a podpísanom klimatológom SHMÚ Mgr. Jozefom Pechom autor tohto článku zaslal oficiálnu sťažnosť vedúcemu klimatologickej služby SHMÚ a kópiu riaditeľovi SHMÚ a ministrovi ŽP.
Zdroje klimatologických údajov:
