Piatok, doobeda:
..sedíme v kupé Čingova ja, Mišo a Zamex. V kupé s nami sedí aj peknáštudentka, ale tvári sa dosť neprístupne, nepríde jej smiešne že zaprvé dve hodiny cesty zjem väčšinu svojho proviantu alebo Mišo zaspí sotvorenou hubou. Zamex vytiahne množstvo jabĺčok, krájame si ichnožíkmi (Zamex pomocou bodáku vzor 58), no študentku sa v obave zodmietnutia bojíme ponúknuť a keď v Ružomberku vystúpi, každý vraví žeju už-už chcel ponúknuť, ale.. Nakoniec usúdime že aspoň nám zostalo azožerieme aj zvyšné kavenky. Zvyšok cesty do Kysaku je uneventful, dokonca sme dvakrát videli kúsok modrej oblohy.
Piatok, poobede-večer:
Mike nás už v Kysaku čaká na stanici, nakladá nás do Octavie a valíme smerseverovýchod. Pri počúvaní jeho skaziek z regiónu v širokej vyhodňarčine cestaľahko ubieha, ešte zjeme Indymu tri žemle s pikantnou paštékou a už je tuznačka Víta nás obec Kružlová, Mike nás vykladá z Octavie pred miestnou ZŠ aukladáme si veci v rohu veľkej telocvične, kde zatiaľ skoro nikto nie je.Nevieme, či si môžeme trúfnuť nechať veci tak a odísť, aj keď nás čierno-bieladvojica školníkov horlivo presviedča, že to tu strážia. Berieme si aspoň aparátya ideme sto metrov vyššie do krčmy, kde ma podľa informácií sídliťgulaschkanon.
V krčme si dáme pivo, za chvíľu je hotový kotol gulášu a prichádza stále viacsoldatesky v uniformách aj bez nich. Medzitým sa zotmie, dávame si ďalšiu miskugulášu a ďalšie pivá, debatujeme s chalanmi okolo a keď jeden zistí, že má dočinenia so spoluautormi mapy Slovenska do simulátora IL-2, donášajú sa ešte ďalšie pivá acelkovo je nálada na úrovni. Nakoniec sa vraciame do telocvične osvetlenejmátoživým oranžovým svetlom, ktorá sa už značne zaplnila. Vo vzduchu visí pravývojácky puch, o steny sú poopierané zbrane, po zemi spacáky, celty, baganče,prilby a na rebrinách visia súčasti uniforiem. Skúšam komunikovať s lektoromangličtiny pôvodom z Colorada, ktorého na akciu vzala niektorá z jednotiek.Vyzerá, že ho úvod akcie Dukla 2008 dosť vzal, na všetko hovorí "fuck"a keď sa zvalí ku stene a na parkety vybľuje za tanier gulášu, usúdime že námnačim ísť spať, nakoniec je už pol druhej a zajtra nás čaká boj. V noci sazobúdzam a všade okolo sa ozýva chrápanie v rôznych tóninách, jednoneuveriteľne hlasné.
Sobota ráno:
Nad ránom ešte počuť ako na záchodoch niekto zvracia, ale o siedmej vyzeráväčšina účastníkov bojaschopná a nadievajú sa do uniforiem a výzbroje. Sprekvapením zisťujeme, že v telocvični s nami spali aj nejaké dievčatá. Vkrčme si dáme na raňajky opäť včerajší guláš, vraciame sa do školy a nervóznečakáme, kým z Vyšnej Pisanej dorazí Boris so svojím Favoritem fplynu svýstrojom. Postupne sa všetci spolubývajúci vystroja a odídu a my traja vcivile nervózne postávame v bráne na školský dvor a pozeráme, ako prší.
Nakoniec sa dovalí Borisov Favorit fplynu po vrch naprataný vojenskými hábami,zbraňami a kadejakým haraburdím. Chytro sa nadievame do prešivákov,skúšame si čižmy, prilby, opasky a sumky a už v sovietskom outfite všetcištyria rázujeme kilometer po mokrej asfaltke na križovatku pod Údolím smrti.
Sobota, doobeda:
Na trojuholníkovej lúke sú už vykopané zákopy, rozmiestnené drevenéprotipechotné zátarasy a na asfaltke sa melú z dve stovky vojakov, hrčiaKuebelwageny a hore-dole jazdí motorka s maďarskou zdravotníčkou v uniformeWaffen SS. Z nevyčerpateľných útrob Favorita fasujeme s Indym Mosiny, Zamexsamopal Berettu, každý za tri hrste nábojov a hneď dáme zo dve skúšobnérany. Začína viac pršať a tak sa navrch zakrývame celtami. Nakoniec je nástup,organizátori kričia na Borisa že kde toľko trčíme a on sa bráni že nás maltoľkých na starosti, komandir nás spucuje a je rozchod.
V daždi odchádzame s Mišom a Zamexom na horný koniec lúky, kde bude východiskosovietskeho útoku. Na hlavni statického téčka sú prevesené celty a vprovizórnom stane vegetuje par vojakov aj s vojačkou, ďalší dvaja niečomajstrujú s Maximom a podchvíľou z neho vypália skúšobnú ranu. Zbrane siukladáme na tankový pás chránený blatníkom a sadáme si vedľa tanku, zabalíme sacelí do cielt a zo dve hodiny mlčky sedíme a podriemkavame. Z údolia sakedy-tedy ozve skúšobná dávka a ozvena sa vráti z mokrých pestrofarebnýchlesov, voda odkvapkáva z okrajov kapucne a kvapky plechovo cvrnkajú na prilbe. Povčerajšku som trochu nesvoj, takže mi obed vôbec nechýba.
Sobota, poobede:
Na našu pozíciu vystupuje dlhý had vojakov, ktorí sa dovtedy skrývali preddažďom dolu pod mostom ponad Kapišovku. Komandir v dlhom fialkastom plstenomkabáte párkrát popisuje scenár boja, no s Indym usudzujeme, že stačí sa po očkupozerať na spolubojovníkov a robiť to isté. Boris operujúci v zimnej baranici ahrubiznom plstenom kabáte nám strieka Konkor do záverov zbraní, skľavenýmiprstami tlačím do Mosiny päť nábojov a zaisťujem zbraň. Cezclonu hmly a dažďa vidno dolu na lúke Nemcov obsadzujúcich pozície a za páskou napravo sa napriekpočasiu začínajú zbierať nejakí diváci. Z nasej pozície mame strategickýprehľad nad bojiskom, komandir sa rozčuľuje že civilisti prenikli na asfaltkuvľavo, do vysielačky hrmí príkazy a za minútu už nedisciplinovaných jedincovvytláča policajný voz späť za pásku.
Čižmy mi už začínajú neodvratne nasávať vodu, ktorá usilovne preniká tromi vrstvamiponožiek a začína ma od chladu striasať. Taktiež celta prestáva plniť svoj účel, prešivákna odhalenom pleci so zavesenou zbraňou ochotne saje husté mrholenie, jedineprilba poctivo drží a z okraja jej visia kvapky vody. Spolubojovníci sa asicítia rovnako, všetci čušia stojac v mokrej tráve medzi malými borovicami atvária sa zasmušilo. Podľa posledných správ majú pyrotechnici technicképroblémy kvôli mokru a hlásateľ tretíkrát opakuje historicky náčrt udalostí amenuje sponzorov akcie.
Nakoniec však nastane očakávaná chvíľa. Útok! Prikrčení v husom rade vybiehamespomedzi kriakov na horný koniec bojiska a zaujímame postavenia na rozhranízelenej trávy a blatistého strniska, ktoré sa miernym svahom zvažuje ďalšíchdvesto metrov až ku nemeckým zákopom. Odistím si kver a na zrevanie komandira"pervyj odrjad – vperjod!" sa dvíhame a ako strašidlá s vejúcimiceltami zahajujeme prieskum bojom. Po prebehnutí pár desiatok metrov sa napovel zvalím do strniska, prilba mi padne do očí a okolo sa rozpútavaohlušujúca paľba. V pravom uchu mam protihlukovú vložku, z druhej strany všakzblízka zarapoce PPŠ a v hlave mi začína zvoniť. Neobratne vypálim ranu smeromna nemecké línie a veliteľ nás znovu dvíha a ženie dolu svahom. Tentoraz si kľakám atak strieľam, Mosina po každom natiahnutí záveru so zazvonením vyhadzujenábojnicu. Blatisté predprsne nemeckých zákopov sa matne črtajú v daždi prednami a rozpoznávam ohníčky guľometnej a puškovej paľby. Neprerazíme a zastreľby sa sťahujeme nazad. Kúsok od východzieho postavenia rozhodím rukami,vypustím pušku a zvalím sa na zem, no Indy mi berie zbraňa Boris ma dvíha, prehadzuje si ma cez plece a nesie ma hore svahom, az mazhodí na medzi za kríčkom: v tom blate a svahu fakt dobrý výkon!
Dobijem si náboje a komandir nás dvíha do ďalšieho útoku. Začínam oceňovaťhrubé prešiváky, pretože v inom by ma pri hádzaní sa o zem ostré strnisko istodoráňalo. Keď vystrieľam zásobník, ležiac na ľavom boku šmátram po sumke, odzimy stuhnutou rukou ju neviem otvoriť a potom sa mi náboje vysypú do blata,preklínam a cpem ich do záveru aj s mokrou trávou; zbraň však aj naďalejspoľahlivo funguje. Znova sa sťahujeme nazad, tentoraz simulujem zranenú nohu azisťujem, že každý ďalší raz sa mi beží naspäť do kopca ťažšie a ťažšie.
Pri treťom odrazenom útoku sa sťahujeme len kúsok nazad, vidím, žespolubojovníci sa už len vlečú do svahu a líhajú si kadejako na zem. Ležím nachrbte vedľa Indyho, na tvár mi padá dážď a nemeckými pozíciami otriasa našadelostrelecká a mínometná paľba. Okolo sa v blate plazí Mišo s foťákom a odušufotí. Zrazu medzi spolubojovníkmi nastáva oživenie - po obidvochkrídlach sa šinú tri-četyre, ten vpravo smiešne trávovozelený a za nimi saženie rojnica pechoty strieľajúca od boku. Rojnice dosahujú našu úroveň azaľahnú, teraz už všetko čo ma hlaveň páli smerom na nepriateľa. Keď vidím, že sa krídla dvíhajú a s revom zahajujúgenerálny útok, hrdinsky kričím Urraaaa a vstávam tiež, no náš komandirprekričí aj rev tankových motorov a ja sa chytro zvalím späť do strniska, čopri troche predstavivosti môže vyzerať ako práca nepriateľského odstreľovača.Keď sa nakoniec na povel zdvihneme a útočíme v strede frontu, vidímprvých zablatených Nemcov, ktorí prchajú pred tankami z predných zákopov, téčko napravo s mľaskanímmliaždi bahno predprsne a ja z kľaku strieľam na skupinku vojakov Wehrmachtu,ktorá sa kryje za šedým polopásom a ustupuje. Len čo potiahnem spúšť, jeden znich sa potočí a zvalí sa na zem. Mam už len za hrsť nábojov, poslednýkrátnabíjam a opatrne preskakujem rozbahnený zákop, okolo ktorého ležia padlíobidvoch strán. V druhej zákopovej línii sa v boji zblízka mihajú nemecké uniformypoľnej šedi a zablatené celty útočníkov, šľahajú ohníčky výstrelov. Nik užnešetrí strelivom. Keď vypálim všetky šúsy, vyberám si miesto bez blata a klesnem na zem: tentoraz predstavujem ťažkoraneného a plazím sa nabok vlečúc za sebou nohu, až nakoniec znehybniem. Vtom ma ktosiprevracia, je to okuliarnatá zdravotníčka z čs. zboru, berie mi zbraň a dvíhama na nohy. Boj sa zatiaľ premiestnil za cestu, holka ma vlečie zjazveným bitevným poľom cez dymiacekrátery z odpálenej pyrotechniky a naproti nám beží ďalšia mladá ryšavázdravotníčka, "nestalo se ti nic?" Som na seba hrdý, poplietol som aj profesionálku! Dievčatá ma dovlečú k nemeckému džípu, z ktoréhootvorených dverí napoly visí zabitý nemecký vojak, usádzajú ma chrbtom o kolesoa dávajú mi napiť studenej vody z čutory. Pukot streľby nakoniec zamiera kdesivpravo, ďalší padlý Nemec vedľa vozidla na mňa mrká a po česky sa pýta, či užmôžeme vstať.
Všade naokolo sa zabahnení a premočení padlí dvíhajú na nohy; trochu osprostenýblúdim po poli a postupne stretávam ostatných z nášho odrjadu. Všetci sú OK,akurát Zamex hromží, že sa mu Beretta zasekla po prvom zásobníku. Komandir násženie na záverečný nástup, síce príliš nerozumieme ruským povelom ale opakujemepo ostatných. Po pohove prenikajú na bitevné pole pestrofarebne poobliekaní civilistiv pršiplášťoch a s dáždnikmi, fotia a decká zbierajú prázdne nábojnice. S puškami na pleci sa sIndym promenujeme pomedzi nich ako starí mazáci a chalaniskám (ja aj nejakejdievčine) dávame vystreliť posledných pár ušetrených nábojov. Pokaždom výstrele berieme Mosiny nazad, machersky s kovovým zacvendžaním otváramezáver a pcháme doň ďalší slepák, na vyhodenú nábojnicu sa vrhajú deti.
Dávame sa ešte dokopy a Mišo nám robí spoločné fotky. Ako akcia doznieva aadrenalín opadáva, začíname si uvedomovať premočené šaty, navyše sazozimilo, večerí sa a fúka protivný vietor. Predstava noci strávenej v tomtostave kdesi v zemľankách je desivá! Poslednýkrát prechádzame bitevnýmpoľom na asfaltku do Kružlovej, diváci sa už rozišli a ASR balí stany, regrutačnýstánok a vystavenú ženijnú techniku. V štvorici kráčame mokrou asfaltkou dodediny a vymieňame si zážitky, široká dolina pred nami a okolité jesennesfarbené lesy sa strácajú vo večernom mrholení.
V Kružlovej spolu s ostatnými s nevôľou zisťujeme, že školská budova jezamknutá a čierno-bielej dvojice školníkov nikde. Ideme s Mišom hlásiť situáciudo krčmy, kde starosta ihneď sľubuje zjednať nápravu, mobiluje na všetky smerya medzitým nám obidvom kupuje polliter čaju. Miestny postarší občan nás víta akoosloboditeľov a kupuje nám do čaju rum a zároveň mrzko zazerá na zablatenýchčlenov 4. horskej divízie Wehrmachtu, ktorí za stolom spokojne zapíjajú akciu pivom. Počajíku sa vraciame do už otvorenej telocvične, kde nás víta strašlivý puch vlhkýchhábov a ponožiek. Urýchlene zhadzujeme premočené vaťáky a čižmy, prezliekame sado suchého a už prichádza Mikeova oktávka a ako páni sa v suchu a teple veziemedo Stropkova na večeru. Čašníčke nakazujeme na plochej TV naladiť STV aradujeme sa, keď sa vo večerných správach objaví príspevok o akcii a vidno nás v záverečnom útoku.
Po viacchodovej večeri nás Mike odváža naspäť do Kružlovej, lúčime sa a idemeznovu do krčmy. Dvaja členovia 4. horskej divízie sú tam ešte stále vuniformách, bratajú sa s miestnymi civilistami a sú o poznaniečervenší v tvári. Dávame si znovu pollitrové čaje, bavíme sa s okolím a o štvrťna dvanásť odchádzame.
So Zamexom sme po dobrej večeri, kofolách a čajoch nejakí vybudení a rozhodnemesa, že sa ešte ideme pozrieť do Údolia smrti. Mišo a Indy idú na kute a my vslabom mrholení, vyzbrojení čelovkou a baterkoukráčame nočnou cestou holým poľom z Kružlovej popri mĺkvom bojisku nakrižovatku nad Kapišovou. Na obzore sa v nízkych mrakoch oranžovo odrážajúsvetla Svidníka, bližšie mrká pár svetiel Kapišovej. Púšťame sa úzkou asfaltkouhore dolinou. Napravo sa v slabom svetle čelovky na okamih vylúpne obrys T-34,v krovinách hrčí rozvodnený potok a okolo šumia stromy. Kráčame až do NižnejPisanej, otočíme sa a vraciame sa Údolím smrti nazad, kde na juhu stále žiari oblohanad Svidníkom. Párkrát sa mi zdá, že niekto ide za nami. Okolo jednejprichádzame do telocvične, do nosa nám udiera strašlivý puch a z kútov sa ozývachór chrápania. Zaliezame do spacákov a okamžite zaspávam..
Autor fotografií: (c) Michal Vanovčan
V dňoch 25.-28. októbra 1944 padlo v údolí riečky Kapišovka 5000 sovietskych vojakov pri neúspešnom pokuse o prelomenie fronty v smere Vyšná Pisaná - Kapišová - Svidník.
