Budík je na 4:40. Zmätene pobehujem po byte, z chladničky vyberám už večer pripravené obložené žemle, nahadzujem tradičnú červenú flanelku a pestrofarebné krátke gate, na hlavu vyblednutú modrú šatku s čiernymi bodkami, treksporťácky Biker cez plece a litrovú isostarku do ruky. Taxikár ako vždy nevydrží a pýta sa, že kam tak zrána a ako vždy ma krútiac hlavou vysadzuje na Hlavnej stanici. Tu a tam už možno vidieť podozrivé indivíduá – prezrádzajú ich flanelky, ruksáčky a šľachovité lýtka – všetko to mieri ku podjazdu pod železnicou na Žabotovej. Stovkári!
Pri podjazde na širokom chodníku je rušno, už je tu Mišo, Bruno a Pedro, hlučne sa vítame. Vekový priemer je zvyčajných päťdesiat, spoznávame viacerých účastníkov z minulých rokov a zdravíme sa s Jiřím a Zdenkou. Bez debaty najoriginálnejší pár akcie – keď sme ich videli na prvej stovke, s hlúposťou vlastnou zelenáčom sme sa chechtali a odhadovali, či dôjdu vôbec na Biely Kríž. To sme nevedeli, že majú za sebou najviac absolvovaných pochodov Bratislava-Brezová-Trenčín čítajúcich nejakých 170km. Teraz sa však sebavedome obzeráme okolo a s hlúposťou vlastnou veteránom sa nahlas posmievame zelenáčom, ktorých prezrádzajú nezmyselne veľké ruksaky a silný vekový podpriemer.
Platíme obligátneho dvacíka štartovné, pcháme kontrolné karty do treksportov, ešte tradičná fotka údernej štvorky pod červeným transparentom s nápisom TRNAVSKÁ STOVKA a 5:55 sa náš dupot rozlieha v podjazde smer Brezová pod Bradlom, pred nami „sto kilometrov po hrebeni Malých Karpát za 24 hodín“ ako hovorí zatočená veta v okrúhlom logu podujatia.
Napriek názvu „stovka“ je to v skutočnosti len 92 kilometrov, plus prevýšenie okolo dva a pol kilometra. Princíp je jednoduchý - začnete o šiestej ráno a ak udržíte šesť za hodinu priemer a nestrácate priveľa času oddychom, o jedenástej večer ste na Brezovej. Toto vysvetlenie u väčšiny obyčajných smrteľníkov spravidla vyvolá nedôverčivý pohľad alebo silené zachichotanie. Matematika však nepustí!
Spočiatku držíme slušný priemer cez sedem za hodinu. Stúpania vybiehame rýchlym krokom predklonení s rukami až pri zemi, klesania opatrne zbiehame a nepretržite klábosíme. Na Bielom kríži je po 12 km prvá kontrola, dostávame štempel do karty a za chodu vyťahujeme prvé jedlo, pričom sa vzájomne chválime výživnými zásobami v ruksáčkoch.
Trasa vedie bukovými lesmi po hrebeni, po zemi tancujú zlaté ostrovčeky ranného slnka prefiltrované bledozeleným lístím, nálada je radostná a prevýšenie nevýznamné. Občas predbiehame skupinky stovkárov alebo nás predbieha osamelý bežec, ktorý si to dnes zjavne dáva na čas.
Výber obuvi na stovku je samozrejme dôležitá vec. Spomínam si na „prvostovkára“, istého Jána K. z Oravy, ktorý si po prvých desiatich kilometroch zobul z bosých nôh čudné polobotky, vytiahol nôž, a začal do nich s hromžením rezať. Vymieňali sme si zhrozené pohľady, keď následne z batohu vytiahol zošmatlané sandále a pokračoval v nich naboso. Podvečer toho dňa plného bolesti usúdil, že polobotky boli lepšie resp. že horšie to už byť nemôže. Môže. Pri pohľade na jeho zmučené nohy v Brezovej som si mimovoľne spomenul na vojaka z knihy „Na západe nič nového“, ktorý bežal územím nikoho len na kýpťoch nôh, odstrelených v kolenách.
Po štyroch hodinách prechádzame cez Pezinskú Babu a stúpame prvý serióznejší stupák na Čmeľok. Slnko začína poriadne pražiť, prechádzame fotogenický kopec Skalnatá, strmý zbeh dole a za štvrťhodinu už s revom utekáme rovinku ku kontrole na Čermákovej lúke, ktorá nás víta obvyklou sovietskou zástavou na strome. Pri studničke si dopĺňame vodu, zarábame šumienky, pijeme do zásoby, v ľadovej vode si umývame nohy a niektorí si následne nasadzujú ponožky naruby, prisahajúc na mnohými stovkami overený priaznivý efekt. Kto sa zdrží, bude ostatných s preklínaním dobiehať – nečaká sa.
Strova na stovke je normálna – žemle, keksy, mafíny, makovník, pollitrovka mlieka, banán, PEZ hroznový cukor. Prvú stovku sme pili len čistú vodu a po šesťdesiatich kilometrov nám bolo na bľutie. Odhadom som jej za ten deň vypil 8 litrov. Teraz si miešame do vody minerálne šumienky, no ku koncu pochodu je aj tak každému zle od žalúdka – ale či máme v medzibunkovej tekutine priveľa alebo primálo minerálov je ťažko povedať. Stabilizácia organizmu potrvá zo dva dni.
Neustávajúce tempo, pohľad fixovaný na mihajúce sa lýtka pred sebou, v ľavej ruke litrovka a v éteri nekonečné reči. Pedro práve mudruje, že ako ženáč sa na rok na stovku viac nedostanem, dobre mierený papek do jeho lýtka vyvoláva rev a smiech. Zbiehame strmý kopec, preskakujeme popadané stromy a pod koleno sa mi zapichuje ostrý zvyšok konára. Do ritííí, revem a starší turistický pár vyľakane odskakuje, ešte chvíľu za sebou počujeme ich krik. Za sedlom Skalka sa pred nami otvára hlboká Sološnická dolina a za ňou sa dvíha strmá tmavozelená stena Vápennej, ešte nie sme ani v polovici pochodu a Pedro už bedáka, že ho začína škrabať v riti. Chalani vyberajú loj na pery (požičaný od spolužiačky) a aplikujú si ho na exponované časti rozkroku. Mišovi sa celá mastná tyčinka odlamuje a chvíľu mu pri chôdzi "samomaže" zadok, s rehotom ju nasadzuje nazad do obalu. O pár dní referujú, ako v pondelok spolužiačke tyčinku s poďakovaním vrátili. Neni za čo, hovorí ona a rutinne si lojom pretiera pery. Od smiechu nám tečú slzy.
S organizmom sa všeobecne na stovke po čase dejú zaujímavé veci. Niekto má otlaky (zvlášť odporné sú tie na prstoch), niekto má zaparáka, po sedemdesiatich kilometroch už každý trochu kríva, jedno lýtko zvykne stuhnúť na kameň a vytrvalo bolieť. Pozorujeme zvláštny jav: človek si odskočí vedľa chodníka, vyští sa, natiahne gate – a vtom sa trochu poští znovu. To sa opakuje viac ráz. Pre úkaz definujeme terminus technicus „pomočovanie z únavy“ a rozčuľujeme sa, keď nám doktori v rodine tvrdia že v lekárskej encyklopédii nič také nie je.
Vápenná je pre väčšinu ľudí výzva na celodenný výlet, no 550 metrov prevýšenia zvládame pod trištvrte hodiny, ignorujúc turistické značenie s údajom 2:00h. Pedro ako vždy tvrdí, že hore sa budú opaľovať mestské paničky. Zasa nič, tak si aspoň holou riťou krátko sadá na vrcholový kameň a po odpočinku pokračujeme skalnatým hrebeňom. Poobedie sa preklápa k večeru, v nohách máme dlhé úseky lesných ciest a ráno sa nám zdá vzdialené aspoň dva dni. Štvorkilometrová asfaltka v poliach pred Bukovou je zvlášť neobľúbená, slnko o piatej stále silno praží a tvrdý asfalt drví spuchnuté chodidlá, z miestneho družstva nás zadúša prasací smrad no konečne je tu obec Buková a kontrola, logicky umiestená v krčme. Komu ešte nie je na vracanie, je tu držková, párky, kofola, na miniatúrnom WC si umývam v umývadle nohy, nasadzujem zbrusu nové ponožky a s krívaním a hekaním dobieham ostatných.
V lese sa stmieva a po x-tý krát si potvrdzujem, že názov Dolina Zúfalstva je zvlášť priliehavý. Pár rokov dozadu som sa v týchto miestach zaveroval, že stovka nikdy viac. Avšak vždy to dopadne rovnako – už na druhý deň, umytí a vyspaní sa na seba krívajúc škeríme a nevieme sa dočkať tej ďalšej. Končiny medzi železnicou Trnava-Jablonica a obcou Dobrá Voda sú vôbec nehostinné, turista tam zriedkakedy zablúdi a vďaka mizernému značeniu trasy občas zablúdi aj stovkár. Mysľou mi behajú zmätené myšlienky, opakuje sa mi kúsok jednej melódie a medzi stromy sa vkráda šero a večerný chlad. Načínam poslednú žemľu, pre nami je stúpanie pred Dobrou Vodou no v stupáku sa dusím suchým pečivom, nik už nemá vodu na zapitie a prskajúc odrobinky zahadzujem zvyšok žemle medzi stromy. Konečne míňame bielu kaplnku a pred očami sa hojdavo mihá jazero rozostrených svetielok, Dobrá Voda.
V dobrovodskej krčme vstávame od stola s bruchom plným žblnkajúcej minerálky a s ochkaním rozchádzame stuhnuté nohy. Zrazu ma chytá strašná triaška, zuby mi klepú o seba a sotva si dokážem natiahnuť tenké moirové gate. Chalani nervózne prestupujú, zrazu sa otáčajú a klátivo miznú slabo osvetlenou ulicou. So zaťatými zubami ich dobieham. Na nočných uliciach nie je ani nohy, v oknách rodinných domov svietia modravé obrazovky televízorov a my sa nehlučne strácame smerom na sever do lesov, pred nami je posledných 11 kilometrov asfaltky a mám toho akurát tak dosť. Bruno ako obyčajne nejaví známky bolesti a udržuje vražedné tempo. Mišo mlčky kráča a zreteľne kríva na jednu nohu a na otázky namiesto odpovede len zavrčí medzi zuby. Dokonca aj Pedro je konečne ticho. Asfaltka mierne stúpa a miestami vytvára so stromami smolovočierny tunel. Trikrát chcem niečo povedať, no v prvom slove sa zakaždým zakokcem a nakoniec len napálene mlčím. Na oblohe v úzkom koridore svietia hviezdy, v čiernom lese okolo to šuští a pískajú všakové nočné tvory. Občas preletí netopier. Počuť len šuchot šušťákových vetroviek, tichý dupot nôh na asfalte a občas nezrozumiteľné zamrmlanie.
Po nekonečnej hodine a štvrť odbáčame doľava, v úplnej tme hustého lesa znova stúpame a pri turistickom rázcestníku zastavujeme, štíme, delíme sa o poslednú vodu vo fľašiach a mizneme v tme, pred nami sú posledné dva kilometre strmého klesania a za ním vytúžený cieľ, trieda v obecnej strednej škole..
Pod nohami tancuje zemeguľa v krívajúcom rytme a tvrdým asfaltom mi bolestivo naráža do chodidiel. V ušiach mierne zalieha zo strmého padáku. Okolo sa černie lesná tma júnovej noci..
