Vyrovnané rady v uniformách farby zeme, zbrane pri nohách, tváre pod baranicami a lodičkami s československým levíčkom strnulo hľadiace vpred. Temer stovka chlapcov a chlapov reprezentujúcich roty útočných práporov 1. a 4. brigády 1. československého zboru napäto počúva čítaný originál bojového rozkazu veliteľa zboru gen. Bočka z 30. marca 1945. Po rannom daždi sa asfalt vlhko leskne, nad centrom obce Smrečany letia nízke mraky a masív Západných Tatier sa ukrýva v hmle. Po obvode mokrého trávnika postáva rad domácich vrátane starostu. Pred 66 rokmi z údolia Smrečianky zahájili tri československé pešie brigády rozhodujúci pokus o prelomenie nemeckej obrany v oblasti Liptovského Mikuláša.
Stojím po pravici veliteľa a spolu s ostatnými počúvam rozohnenú motivačnú reč podporučíka z osvetového. Ktovie, aký efekt by mala na unavených vojakov, ktorých padlí sa už týždne hromadili na holých výšinách severne od mesta. Zákopmi ovenčené kóty Trstenský diel, Háj a Nicovo prešli za posledné dva mesiace mnohokrát z rúk do rúk, ale vždy nakoniec triumfovali nemeckí volksgrenadieri a horské jednotky Wehrmachtu. Snáď na chvíľu vyvolá v tele adrenalín a ochotu pri útoku potlačiť pud sebazáchovy ešte o pár minút dlhšie, ale rovnako sa môže vytratiť už pri presune do nástupných priestorov a zostane iba skrútený žalúdok a živočíšna túžba prežiť.
„ ...Československej armáde nazdar - ZDAR!!!"
Naša jednotka predstavujúca rotu 7. útočného práporu 4. brigády má za úkol prekročiť holý hrebeň na juhozápad od Smrečian, dobyť kótu Dubovec a postupovať cez obec Trstené do centra Bobrovca. Kráčame Smrečanmi dlhou ulicou na juh, zľava lemovanú potokom a sprava rodinnými domami. Vpredu obozretne postupuje prieskum v maskovacích prevlečníkoch s automatickými zbraňami, za nimi dve pešie družstvá vyzbrojené prevažne puškami, guľometné družstvo ovešané muničnými schránkami a ťahajúce predpotopne vyzerajúci Maxim vz. 1910 a nakoniec veliteľské družstvo - poručík, radistka s prenosnou rádiostanicou a ja, desiatnik bezpečnostného oddielu od štábu zboru so širokými právomocami strieľať panikárov a dezertérov, zaisťovať podozrivých civilistov a stavať do pozoru hocikoho do čatára vrátane. Popri ceste mlčky stoja civilisti, kde-tu niekto bezhlasne zakýva. Hrkot Maxima na kolieskach a zvuky troch tuctov okovaných topánok smerujú na juh.
Hlboko zarezanou vozovou cestou sa dostávame na priečny hrebeň, ktorý ďalej pokračuje na kótu Nicovo a Háj. Mohutné vlny polí zemitohnedej farby a mŕtvej trávy sa rozprestierajú na kilometre navôkol. Po pravej strane vidno asi 2 kilometre vzdialenú kótu Trstenský diel. Stiesnený pocit zo Smrečian mizne spolu s čerstvým vetrom, počuť len hlasy vysoko letiacich vtákov, povely v češtine a slovenčine a kovový cinkot výstroje náhlivo sa rozvinujúcich peších družstiev. Smer nášho postupu sa teraz stáča o 90 stupňov doprava, priamo na západ. Mraky sa zdvihli a pred nami sa otvára výhľad do Liptovskej kotliny, napravo lemovanej stále zasneženými Západnými Tatrami a naľavo temným masívom Nízkych Tatier. Krajina pred nami je tvorená množstvom priečnych hrebeňov s občasnými ostrovčekmi lesov, pomedzi ktoré stekajú potoky z hôr do Váhu. Ďaleko vpredu na obzore sa dajú rozoznať Choč a Veľká Fatra.
Neúspešne sa pokúšame naviazať rádiové spojenie s 1. brigádou postupujúcou dva kilometre napravo, zakiaľ čo na tristo metrov roztiahnutá rojnica leží tesne za horizontom s pripravenými zbraňami. Nakoniec sa na povel dvíhame a nasledujeme prieskum, ktorý, v maskovacích prevlečníkoch vzor 1938 sotva viditeľný, postupuje v širokom tvare „V" stovky metrov pred nami. Je zrejmé, prečo boli denné útoky československého zboru tak draho platené; nemeckým pozorovateľom od Babiek po Poludnicu s vynikajúcim výhľadom na celé rozsiahle bojisko stačilo rádiom navádzať delostreleckú a mínometnú paľbu na tmavé rojnice oproti bielemu podkladu. Naproti tomu, posledný útok čs. brigád z 30. marca 1945 o 4:00 ráno bez delostreleckej prípravy zaskočil nemeckú obranu a tým negoval výhody obrancov.
Problém so spojením síce pretrváva, ale tentoraz aspoň po nás nik nestrieľa a rota postupuje v rojnici vpred. Pocit, že kráčame po tých istých svahoch ako naši menej šťastní rovesníci pred 66 rokmi, vyvoláva v tele jemné mrazenie. Pribieha schvátený prieskumník a hlási pozorovaný pohyb v páse lesného porastu na kóte Dubovec, cca kilometer vzdušnou čiarou priamo pred nami. Súčasne s tým vietor prináša vzdialené zvuky streľby zo severu, neklamný znak kontaktu 1. brigády s nemeckými postaveniami na výšinách pred Jalovcom. Otvorený terén začína zvoľna klesať do rozľahlého údolia, na dne ktorého sa plazí hlboko zarezaný potôčik v páse kríkov. Rojnica na okamih mizne v podraste a mierne spustošená sa škriabe z blatistej priekopy na druhej strane. Prieskum vidíme pohybovať sa oproti obzoru.
Náhle za obzorom prepukne prudká streľba: náš prieskum narazil na nemecké postavenia. Rojnica sa trhane dáva do rýchleho postupu nahor. Po dvoch minútach so záujmom sledujem, kto prestáva vládať a v rojnici vytvára medzery. Poručík sa maskuje usilovným sledovaním bočného obzoru ďalekohľadom, až sa rojnica nakoniec samovoľne zastavuje asi sto metrov pred vrcholom hrebeňa; zaoblený terén nám stále neumožňuje zasiahnuť do boja. Na veliteľov rozkaz skladám rádiostanicu, beriem MP40 do pravej ruky a na kyslíkový dlh vybieham ku ležiacim prieskumníkom s rozkazom šetriť muníciou a nepostupovať.
Vzápätí nás odzadu prekonáva zadýchaný rad spotených tvárí a meravých očí s napriahnutými zbraňami a valí sa smerom na vrchol kóty. Streľba vybuchne do mohutnej erupcie, v ktorej sa mieša rýchle rapotanie ruských samopalov a prenikavé výstrely pušiek a karabín. Pobehnem za nimi, odistím nemecký automat a tiež vypálim niekoľko rán smerom na blízky pás stromov a krovísk na hrebeni, ale nepočetná nepriateľská jednotka už pred presilou 5:1 chvatne ustúpila. V marcovom slnku sa pred nami otvára široké údolie Jaloveckého potoka. Priamo pod nami je učupená maličká obec Trstené, spojená cestou cez potok s Bobrovcom a ďalej na sever možno rozoznať strechy Jalovca. Dvesto metrov pod nami sa po lúčkach pomedzi kríky sťahuje nemecký zadržovací oddiel. Kóta Dubovec bola v histórii československého zboru práve dobytá tretíkrát.
Na rozkaz dobíjame zbrane a medzi vojakmi vládne optimistická nálada. Obehnem veliteľov družstiev a poručíkovi hlásim nulové straty a nemecký ústup. Mali by sme ich nechať ustúpiť, ale pohľad na unikajúcu korisť vzbudzuje praveké inštinkty od vojakov až po velenie roty a na rozkaz sa československé rojnice ženú Nemcom v pätách dolu trávnatým svahom na Trstené. Veliteľ prvého družstva poháňa pred sebou kopancami vojaka, ktorému praskli nervy a pri rozkaze na postup zahodil zbraň a zosypal sa. Teraz, mžúrajúc cez okrúhle okuliarky, poslušne beží za ostatnými.
Dorážame ku zadným dvorom v Trstenom a brigáda sa zlieva a prebieha úzkou stržou pomedzi drevené stodoly a cez súkromný dvor na hlavnú cestu. Vojak predo mnou v behu páli krátku dávku do každej medzery medzi chlievmi. Rachot streľby a dupot v uličke je ohlušujúci. Nech je osud milostivý k civilným obyvateľom a ich domácim zvieratám!
Kým vybehneme všetci na hlavnú cestu, prieskumníci už privádzajú prvého zajatca v maskovacom prevlečníku. Odoberám mu záver z pušky a vediem ho ku veliteľovi. Ten má problém, pretože pešie družstvá v loveckom ošiali zmizli ulicou smerom na juh a spomedzi domov a záhrad sa ozýva zúrivá streľba. Našim cieľom je pritom most cez Jalovecký potok, cca 100 metrov na sever a západ od našej pozície. Na ulici sme zostali len štyria - veliteľ, prieskumník so zaseknutým samopalom, radistka a ja. Dúfame, že naša pechota sa vráti alebo prejde potok a vpadne mostu do tyla a tak sa presúvame k mostu sami.
Z priekopy pri ceste ďalekohľadom sledujem sto metrov vzdialené nemecké postavenia na moste a s hrôzou zisťujem, že stojíme štyria s jednou funkčnou zbraňou proti silne hájenej pozícii so zakopanou pechotou na obidvoch stranách mosta, podporovanou guľometom a 37mm protitankovým kanónom. Čo je však ešte horšie, okolo mosta sa tlačí stovka divákov, netrpezlivo čakajúca na útok 4. brigády do tejto vražednej pasce. Naše jednotky sú však podľa vzdialeného zvuku streľby ďaleko na juh, nemilosrdne ženúc nemecký oddiel z Dubovca cez záhrady a potok opačným smerom.
Veliteľ má len pištoľ T30/33 s dvoma zásobníkmi a ja MP40 so stovkou nábojov. V úpornej snahe odčiniť divákom zrušenú show aspoň dvakrát efektne padnem, váľam sa po ceste ako ranený, brodím potok, dostanem zásah do tváre z trojmetrovej vzdialenosti a vystrieľam vyše polovice pridelenej munície. Keď sa zhora dohrkoce guľometné družstvo s Maximom, zaujme pozíciu a vystrieľa 250-nábojový pás, Nemci od Jalovčianky neochotne ustúpia smerom do centra Bobrovca.
Načisto vyprahnutý do seba lejem vodu z poľnej fľaše a na ceste do centra dediny medzitým vypuká zmätok, pretože ustupujúcim nemeckým jednotkám sa v tyle vynorili zablúdené pešie družstvá našej brigády. Podľa vzhľadu tiež brodili potok a vojaci ešte stále rozpálení bojom sa teraz snažia zajať nemecký trén. Nemci sú nasratí, jednak im ušla možnosť spôsobiť 4. brigáde na moste ťažké straty a pri ústupe ich podľa scenára nemal nikto zajímať či obkľučovať. Nakoniec veliteľ brigády za škodoradostného prizerania sa divákov vynadá všetkým nižším veliteľom, Nemci odhrkocú preč a jednotka nastúpi a spočíta straty. Až teraz pozerám, že redaktor nemenovaného denníka s úlohou dobového vojnového korešpondenta pri veliteľskom družstve brigády chtiac-nechtiac absolvoval celý doterajší postup v rámci 1. družstva. Zrejme to bolo kvôli karabíne, čo som mu ráno vnútil a voľakto ho strčil k pechote. Veliteľ medzitým posiela úderné družstvo ulicou na sever s cieľom nadviazať kontakt 1. brigádou, na potešenie divákov vystrieľa zvyšné svetlice, rekviruje civilný nákladiak, na ktorom prepravíme kabáty a batohy úderného družstva do centra Bobrovca a tam sa rozložíme na príjemnom trávniku, kde zaujmeme kruhovú obranu.
Zo severnej časti dediny ešte chvíľu počuť streľbu a do štvrťhodiny sa na ulici objaví prieskum 1. brigády a za ním zbraňami a výstrojou obťažkaní pešiaci kráčajúci po obidvoch stranách cesty, vítaní domácimi ako osloboditelia. Na konci kolóny postupuje ťažké terénne vozidlo typu Dodge a protitankový kanón ZiS-3 ráže 76,2mm, ťahaný dvojicou huculov. Velitelia brigád sa objímajú, my sa zdravíme so známymi spolubojovníkmi a zlomyseľne rýpeme do dvoch nasupených Nemcov, ktorí si pred možnosťou panického ústupu cez dvory a zorané polia okolo dediny zvolili zajatie. Naše úderné družstvo totiž opäť neplánovane vpadlo disciplinovane ustupujúcim Nemcom na severe do tyla a rozprášilo ich, čím spôsobilo chaos. Velitelia brigád velia nástup a stovka chlapov nasledovaná trénom sa valí v jarnom slnku Bobrovcom na juh, kde sa dá popoludní očakávať nemecký protiútok.
Podmáčaná lúka na južnom okraji Bobrovca bude miestom nemeckého nástupu od Liptovskej Ondrašovej, ktorý v skutočnosti za podpory oddielu samohybných diel vytlačil československé prápory z obce nazad na horské hrebene a zhasol až v paľbe protitankových kanónov 3. brigády pred Jalovcom. Vojaci si vo vlhkej zemi v troch líniách kopú pozície pre ležiacich strelcov, z vykopanej zeme si budujú predprsne a fasujú jačmennú kávu a ovsenú kašu. Niektorí sa zabalia do celty pred krátkou prehánkou a stískajúc zbraň schúlení driemu, ďalší si rozložili okolo plytkého okopu ešus, lyžičku, ručné granáty a výstroj a ležiac na chrbte, tylom sa opierajúc o predprseň tupo hľadia do zeme. Pred očami mi defilujú unavené tváre a kopajúce poľné lopatky, baranice s levíčkami, kabáty s mosadznými gombíkmi a lúka pokrytá kôpkami hrozivo čiernej čerstvej zeme. Pravú stranu bojiska lemuje stovky metrov dlhý pruh pestro poobliekaných divákov. Presne o druhej popoludní zahajujú výbuchy zakopanej pyrotechniky medzi prvou a druhou líniou nemecký protiútok.
Prieskum bojom, mínometné priehrady, nemecké rojnice vynárajúce sa z pásu suchej trstiny a trhavá paľba ručných zbraní. Nemecké obrnené vozidlo zapadá v mokrom teréne a osádka pohotovo hádže pod neho dymovnicu a ustupuje. Naša prvá línia je čoskoro zmäťou rozbitých okopov, rozhádzaných zbraní a roztrúsených padlých. Ranených Čechoslovákov Nemci dobíjajú pažbami a poľnými lopatkami. Rozhodujúci nemecký nápor s podporou stíhača tankov typu Hetzer, kedy niektorí jednotlivci z druhej línie zákopov panikária a bežia s vytreštenými očami dozadu. Erdžanie huculov tryskom ťahajúcich kanón z bočnej ulice na bojisko. Kultivovaný a nevzrušený hlas českého veliteľa delostreleckej polbatérie v koženom kabáte, opakovaný obsluhou. „Tříštivý - trieštivý - třista mětrů - tristo metrov - pal! - páľ!" a štvormetrová hlaveň zakaždým šľahne dlhým plameňom. Nakoniec temné zadunenie a závoj sivého dymu nad obrnencom signalizujú zásah. Keď na ľavom krídle v bažinatom teréne zmasakruje ťažký guľomet 1. brigády jednotku horských strelcov, nemecký útok na Bobrovec sa definitívne topí v močariskách a vo vlastnej krvi. Záverečný útok československých vojakov, ktorí sa prinútia k niekoľkostometrovému behu cez rozrytý a padlými obidvoch strán posiaty bažinatý terén, posledná munícia, poslední padlí a potlesk dlhého radu divákov signalizuje koniec rekonštrukcie bojov o Bobrovec v mierke 1:1.
Holé hrebene vo farbe zemitej hnedi tvoria na večernom obzore nemennú krivku. Bojisko sa mrví vojakmi, civilistami, televíznym štábom a deťmi hľadajúcimi prázdne nábojnice. Na podvečernú scénu sa zhora díva 189 československých vojakov, ktorí tu padli na Veľký piatok v roku 1945...
© Vlado Veverka
Rekonštrukciu bojov o Bobrovec z marca 1945 zorganizoval Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska v spolupráci s obcou Bobrovec.
