Skutočnosť, že zástancovia viery v katastrofické globálne otepľovanie svojimi vyhláseniami čoraz viac pripomínajú iracionálnu náboženskú sektu ešte neznamená, že ich tvrdenia nie sú aspoň čiastočne opodstatnené. Bližší pohľad na údajný „vedecký konsenzus" však potvrdzuje pochybnosti a vyvoláva množstvo otázok. Na úvod porovnajme jedno z jeho zásadných tvrdení s faktami.
„Inconvenient truth" o stredovekom teplotnom optime
Zakiaľ čo tretia súhrnná správa IPCC z roku 2001 konštatuje, že vzrast teplôt na severnej pologuli v odhadovanom rozsahu 0,6 ± 0,2°C v priebehu 20. storočia je najvyšší za posledných 1000 rokov, štvrtá súhrnná správa z roku 2007 dodáva, že aj globálna teplota v druhej polovici 20. storočia je (s vysokou pravdepodobnosťou) najvyššia za posledných minimálne 1300 rokov. To je podstatný rozdiel oproti prvej správe IPCC z roku 1990, ktorá uvádzala rekonštruovaný historický priebeh teplôt v širšom časovom kontexte nasledovne:
Obr.1 Variácie globálnej teploty v troch časových mierkach za (a) posledných milión rokov; (b) posledných 10000 rokov (c) posledných 1000 rokov. Prerušovaná čiara reprezentuje teplotu na začiatku 20. storočia. (IPCC 1990)
Grafy síce nemajú uvedenú mierku teplotnej osi, ale podľa známych údajov o priemernej teplote počas poslednej ľadovej doby sa dá dedukovať, že jeden dielik predstavuje 2 °C. Podľa uvedených grafov globálna teplota za posledných 1000 rokov kolísala v rozsahu 2-3 °C, často rýchlosťou >1 °C za storočie. Trendu dominujú dve výrazné obdobia - stredoveké teplotné optimum v období rokov 1000 - 1300, ktoré bolo vystriedané tzv. malou dobou ľadovou v trvaní od konca 17. do polovice 19. storočia. Posledný graf v skutočnosti nepostihuje druhú polovicu 20. storočia, keďže bol pôvodne publikovaný v roku 1966. Nasledujúce správy IPCC - doplnok z roku 1992 a druhá správa IPCC z roku 1995 - už priebeh teplôt rekonštruujú len od roku 1400 vyššie a existenciu stredovekého optima popisujú iba ako lokálne obmedzenú a neurčitú.
Zrodenie „Hockey stick"
V roku 1998 bola v odbornom časopise Nature uverejnená paleoklimatická štúdia pod názvom „Global-Scale Temperature Patterns and Climate Forcing Over the Past Six Centuries" (Mann, Bradley, Hughes, 1998). Autori prostredníctvom viacerých nepriamych údajov zrekonštruovali vývoj globálnych teplôt na severnej pologuli za obdobie 1400 - 1980, ktorý neskôr rozšírili až na obdobie 1000 - 1980. Tento graf bol zahrnutý do tretej správy IPCC z roku 2001 a v záverečnom dokumente Summary for Policymakers slúži ako podklad pre tvrdenie, že deväťdesiate roky boli (so značnou pravdepodobnosťou) najteplejšou dekádou v poslednom tisícročí a rok 1998 bol najteplejší vôbec.
Obr.2 Rekonštrukcia globálnych teplôt na severnej pologuli za posledných 1000 rokov (Mann, Bradley, Hughes, 1999; IPCC 2001)
Rekonštrukcia historických teplôt sa vykonáva na základe tzv. proxy údajov, ktoré vykazujú súvislosť so zmenami teploty v minulosti. Ako proxy dáta sa používajú napr. údaje získané z ľadovcových vrtov, hrúbka letokruhov, analýza morských usadenín a korálov, historické záznamy o rozsahu ľadovcov a pod. Rekonštrukcia teplôt podľa Manna a spol. bola postavená na vyhodnotení 112 takýchto nepriamych ukazovateľov vrátane historických teplotných záznamov z rôznych miest na severnej pologuli.
Rozdiel medzi rekonštruovaným vývojom historických teplôt medzi 1. a 3. správou IPCC je značný. Mannova krivka vykazuje viac-menej lineárny priebeh s mierne klesajúcou tendenciou až do začiatku 20. storočia, kedy dochádza ku jej radikálnemu nárastu. Zvýšenie teplôt ku koncu obdobia (červený záznam inštrumentálnych meraní) naviac dvojnásobne prevyšuje všeobecne prijímaný odhad nárastu globálnej teploty o cca 0,6 °C za posledné storočie. Graf sa stal ikonou teórie globálneho otepľovania, dôkazom „bezprecedentného" nárastu teplôt spôsobeného emisiami skleníkových plynov a doteraz slúži ako názorný podklad pre katastrofické scenáre budúceho vývoja. Medzi skeptikmi si graf kvôli svojmu typickému tvaru vyslúžil prezývku „hockey stick".
Zlomenie „Hockey stick"
Na hanbu klimatológov to boli matematik Steve McIntyre a ekonóm Ross McKitrick, ktorí v roku 2003 ako prví spochybnili Mannovu krivku z hľadiska štatistického spracovania proxy údajov. Pri snahe emulovať „hockey stick" zo surových dát zistili, že proxy série boli autormi rôznymi spôsobmi manipulované tak, aby poskytli požadovaný výsledok. Neúmerne veľká váha bola prisúdená letokruhom borovice Pinus Longaeva z oblasti White Mountains (USA) a ďalšej sérii dát zo severozápadnej Sibíri, ktoré znižovali začiatok krivky a vytvárali neúmerný „hokejkový" efekt ku koncu záznamu. Dokonca aj samotný algoritmus štatistického spracovania údajov vytváral „hokejkový" graf - dokonca aj v prípade použitia náhodného šumu namiesto vstupných dát. McIntyre a McKitrick svoje zistenia publikovali v článku pre Energy and Environment. Opravený graf vyzeral nasledovne:
Obr.3 Pôvodná a opravená verzia „hockey stick" grafu (Corrections to the Mann et. al. (1998) proxy data base and Northern Hemispheric average temperature series, R. McKitrick, S. McIntyre; Environment and Energy 2003)
Dekonštrukcia „hockey stick" krivky vyvolala vo vedeckej komunite značný ohlas, keďže spochybnila jeden z hlavných argumentov teórie o globálnom otepľovaní, konkrétne tézy o „bezprecedentnom" náraste a „bezprecedentných" teplotách koncom 20. storočia. Podľa opravenej krivky totiž súčasné teploty nie sú ničím výnimočné. Následne boli publikované ďalšie práce, napr. Esper (2004), Moberg (2005), Jones and Mann (2004), Osborn and Briffa (2006), Rutherford (2005). Keďže však vychádzali z tých istých proxy údajov a líšili len spôsobom spracovania, neboli príliš odlišné od Mannovej krivky. Situácia dospela až k tomu, že americká Národná akadémia vied ustanovila komisiu na preskúmanie celej záležitosti; táto v roku 2006 potvrdila zistenia McIntyra a McKitricka a ich kritiku Mannovej práce zhodnotila ako oprávnenú. Komisia zároveň neodporučila používať letokruhy stromov bez kôry a zo suchých oblastí (napr. zmienenú borovicu Pinus Longaeva) ako proxy dáta pre paleoklimatické rekonštrukcie, keďže v týchto prípadoch je rast letokruhov okrem teploty významne závislý aj od iných vplyvov.
Štvrtá správa IPCC z roku 2007 uvádza modifikovaný graf, obsahujúci popri Mannovi aj vyššie uvedené práce, prezentované ako nezávislé paleoklimatické rekonštrukcie. Všetky sú však založené na kombinácii tých istých nespoľahlivých proxy dátach, ktoré pre tento účel neodporučil výbor Akadémie vied. Rozhodujúce však zrejme bolo, že grafy potvrdzujú dogmu o bezprecedentných teplotách.
Obr.4 Rekonštrukcia teplôt na severnej pologuli (IPCC 4, 2007)
Séria B2000 (svetlozelená) je predčasne ukončená v roku 1960, pretože neskôr ukazovala klesajúci trend, zrejme narúšajúci vedecký konsenzus s ostatnými krivkami. Autor K. Briffa otvorene priznal, že nehodiace sa údaje po 1960 vynechal, keďže „pokles bol zrejme spôsobený nejakým neznámym antropogénnym vplyvom". Kolega J. Esper takýto postup bezostyšne priznal pred Senátnu komisiou: "You have to pick cherries if your are going to make cherry pie" a „If the purpose of removing samples is to enhance a desired signal, the ability to pick and choose which samples to use is an advantage unique to dendroclimatology." Takýto „cherry-picking" prístup samozrejme prináša výsledky podľa zámerov autorov a dendroklimatológiu stavia niekde na úroveň veštenia z čajových listov.
Použitie letokruhov ako nepriamych záznamov historických teplôt je aj bez dodatočnej manipulácie dát zaťažené vplyvmi, ktoré sa dajú len obtiažne identifikovať a kalibrovať. Letokruhy rastú len počas vegetačného obdobia, hrúbka letokruhov nezávisí len od teploty ale aj od množstva zrážok; ku koncu 20. storočia je nárast drevnej hmoty akcelerovaný zvýšeným obsahom oxidu uhličitého v atmosfére. Ďalšia paleoklimatická rekonštrukcia teplôt (Loehle, 2007) vychádza preto z kombinácie 18 proxy údajov bez použitia letokruhov. Graf vykazuje výrazné stredoveké teplotné optimum, prepad teplôt počas malej doby ľadovej a opätovný návrat teplôt k normálu.
Obr.5 Rekonštrukcia globálnych teplôt za obdobie 2000 rokov bez použitia letokruhov (Loehle et al., 2007)
Rekonštrukcia povrchovej teploty Sargasového mora za obdobie 3000 rokov podľa analýzy usadenín z morského dna síce nepredstavuje globálny ukazovateľ teplôt, ale dostatočne charakterizuje stredný a severný Atlantik vrátane západnej Európy. Graf opätovne znázorňuje značné fluktuácie teplôt v minulosti a súčasné teploty sa javia v historickej perspektíve ako priemerné.
Obr.6 Povrchová teplota vody v Sargasovom mori (Bluemle, 1999)
V rozpore s rekonštrukciou teplôt uvádzanou IPCC sú pritom aj dochované historické záznamy. Počas malej doby ľadovej pravidelne zamŕzala Temža, Dunaj, holandské kanály, dokonca aj sever Jadranského mora. Dobre dokumentovaný je takisto nebývalý rozsah alpských ľadovcov. Historických záznamov o stredovekom optime je kvôli časovému odstupu podstatne menej, no nadpriemerné teploty z tohto obdobia potvrdzuje množstvo vedeckých štúdií zo všetkých svetových lokalít.
Cui prodest..
Bez ohľadu na vyvrátenie platnosti Mannovej krivky a v priamom rozpore s vedeckými faktami sa mantra o „extrémnom náraste a najvyšších teplotách za posledných x-tisíc rokov" stala prakticky súčasťou common knowledge. Toto tvrdenie je pre alarmistov podstatné - pretože ak globálne teploty boli počas relatívne nedávnej minulosti vyššie než dnešné, katastrofické predpovede spojené s otepľovaním ako topenie pevninských ľadovcov, vzrast hladiny morí či zmeny podnebia strácajú do značnej miery zmysel.
Obr.7 Borovica Pinus Longaeva, White Mountains, USA (Wikipedia)
Dosahovanie „vedeckého konsenzu" pri plnení politickej objednávky charakterizuje dôverná poznámka profesora Overpecka (spoluautora správ IPCC) ku prof. Demingovi - „we have to get rid of the medieval warm period." Prof. Deming však náhodou nebol „ich" a historka sa dostala na verejnosť; zrejme to nie je len anekdota, keďže ju odcitoval aj pred Senátnym výborom. Napriek všetkému „hockey stick" zostáva súčasťou školských učebníc, profesor Overpeck naďalej produkuje alarmistické články, profesorovi Demingovi univerzita plánuje zrušiť jeho kurz environmentálnej geológie a Michael Mann je spoluautorom novej práce, ktorá pre zmenu v rozpore s dlhodobými meraniami tvrdí, že Antarktída sa otepľuje.
Spor okolo letokruhov obskúrneho druhu kalifornskej borovice samozrejme nevyvracia teóriu, že nárast globálnych teplôt za obdobia 1910 - 1940 a 1977 - 2003 bol spôsobený predovšetkým emisiami CO2. Už prvé nahliadnutie do zákulisia „vedeckého konsenzu" však vyvoláva otázniky, pre ktoré bude zaujímavé sa k téme v blízkej budúcnosti vrátiť.
Zdroje:
