Chlapec sa pomaly prebúdza. Otvára oči, jeho pohyby sú ešte poznačené spánkom. Na tvári má bezstarostný výraz, ktorý však vzápäti vystrieda beznádej.
Pomaly sa posadí a poobzerá okolo seba. Nič sa nezmenilo, stále je tu. Na tomto príšernom mieste, kde sa zastavil čas a dni ubiehajú nekonečným čakaním, ktoré je jedinou činnosťou povolenou ľudom, čo tu trávia svoje posledné dni.
Vedľa chlapca sa niečo pohne. Preberie sa z letargie, no pozornosť mu znovu ochabne v momente, keď zistí, že je to len spoluväzeň.
Už si ani nevie predstaviť, čo bolo predtým, spomienky sa naučil nasilu potláčať do úzadia svojej mysle.
Pomaly vzopne ruky k modlitbe. Ale skôr ako cez jeho pery prejdú prvé slová, spustí ich nazad k telu. V tom momente si uvedomí, že na toto miesto Boh nikdy nevstúpil.
Vie, že modlitba je zbytočná. Veď čaká na smrť.
Nikdy nepremýšľa, ako prišiel Tábor ku svojmu menu, iba to kdesi hlboko vnútri predpokladá. Vedia to len tí, čo tam nechali svoje polámané schránky, z ktorých už duše dávno odišli.
Tábor smrti.
Výstižné!
Zmieril sa s tým, že aj on sa stane jedným z nich, bezmenným Tieňom, bezcennou troskou, aké tu vídava každodenne. Veď presne to aj sú, ľudské Tiene, v ktorých nezostala ani štipka predošlej osobitosti.
Veľmi by chcel niečo cítiť. Niečo silné, reálne, čo by vystriedalo desivú apatiu.
Miesto toho však len prázdnym pohľadom sleduje ako sa nočné mory menia na skutočnosť, pred ktorou niet úniku.
Sleduje, ako ľuďom berú všetko vrátane poslednej štipky dôstojnosti a stavajú ich na nižšiu úroveň ako zvieratá. Stovky mysliacich, cítiacich bytostí.
V tábore je ticho. Mučivé, hrôzostrašné. Akoby bolo predzvesťou nezvratných udalostí.
Dokonca zmĺkla aj nádej. Ani ona tu už nie je, odvial ju milosrdný vietor spolu s popolom tiel. Len duše mŕtvych akoby občas potichu šelestili v kakofónii hlasov ukrivdených a pripomínali, že z týchto miest niet návratu.
Chlapec vie, že aj on sa už čoskoro zaradí medzi Tiene, zostane po ňom len prázdne miesto v tomto bezútešnom svete.
Kedysi mal rodinu, domov. Miloval, cítil a žil. Teraz už nie. Už nie...
Nevie, kedy príde rad aj naňho. Ale podvedome tuší, že ten deň sa neodvratne blíži.
Znovu zdvíha ruky. Tentokrát sa modlí za smrť. A dúfa, že príde rýchlo.
