Popoludnie som mienila stráviť v knižnici. Obloha sa opäť zatiahla a jej kalná tmavosivá farba dávala tušiť ďalší poriadny lejak, tak mi nápad s knižnicou pripadal ako dobrý.
Neznášala som jeseň. Ten príšerný nedostatok slnečných lúčov, dlhé večery a krátke dni, prekážalo mi šero, ponuré usmoklené počasie, a zo všetkého najviac mi vadilo skoré stmievanie. Nenávidela som ho. Človek má pocit, akoby žil len zo zotrvačnosti a jediným ťahadlom je predstava ďalekej krásnej rodiacej sa jari.
Často ma v tomto období prepadáva melanchólia a prílivy depresie. Jednoducho mi chýba slnko a jeho vitamín dé.
S rukami vo vreckách a mikinou zapnutou až tesne pod krk som kráčala vydláždeným námestím. Bolo takmer prázdne. Z terás kaviarni zmizli stoličky so stolmi a ľudia sa radšej uchýlili do tepla interiéru, bezdomovci pobrali svoje igelitky a presunuli sa od suchej fontány bohviekam... len sivé holuby akosi lenivo zlietali k podstavcu Trojičky a zobali kdejakú otrusinku.
Krátko som sa pri nich pristavila a venovala im minútku svojej pozornosti.
Keď mi však na nos dopadla prvá kvapka, urýchlene som zamierila do knižnice. Nemala som chuť zmoknúť. Dnes teda nie.
Zadychčane som vletela do masívnych dverí a ofŕkala zo seba dažďovú vodu.
„Kruci," zaborila som prsty do dlhých vlasov a niekoľkokrát nimi poriadne zatriasla. „Posrané počasie."
Za širokým mramorovým schodiskom, ktoré sa mierne stáčalo doprava bola knižnica. Vybehla som hore a zhlboka sa nadýchla teplej vône kníh, ktorá ma okamžite ovanula. Ihneď vo mne evokovala predstavu hlbokého kresla, príbehu chúliaceho sa v mojich dlaniach v podobe príjemne šušťavého papiera v ošúchanej väzbe; a tepla šíriaceho sa zo starého liatinového radiátora.
V ten deň som nutne potrebovala rozptýlenie. Bezodkladne som musela aspoň na pár hodín vypnúť, nemyslieť, neuvažovať, nehľadať vysvetlenia, či príčiny... jednoducho vnímať len čierne písmenká na bielom podklade.
Knihovníčke som podala svoj preukaz, z police vytiahla obľúbený príbeh o Hydenovi Reesovi, ktorý som čítala už minimálne päťkrát a snažila sa zahĺbiť do deja.
Písmenká mi však poskakovali pred očami. Pokúšala som sa ich vnímať, prepustiť k sebe, ale nešlo to.
A ak ma nedokázal rozptýliť až ani starý dobrý Hyden, neostávalo mi nič iné, ako vstať, knihu vrátiť na pôvodné miesto, zabočiť o niekoľko regálových uličiek ďalej a hľadať niečo „aktuálne".
Niečo o zvláštnych znameniach, o čudných indivíduách, o strachu, náhlom chlade, úzkosti. Niečo možno uletené a nereálne, avšak čo aspoň zaujme moju točiacu sa myseľ.
Začala som námatkovo vyťahovať knihy zo sekcie venovanej tejto oblasti.
„Démonológia."
„Kniha duchov."
„Stretnutia tretieho druhu."
„Život po živote."
„Angelológia."
„Okultizmus"
„Stretol som mimozemšťana."
V rukách sa mi kopilo celkom pekné množstvo publikácií.
Vrátila som sa nazad do čitárne, usadila sa do kresla a začala postupne listovať.
Anjelov som zavrhla ako prvých. Démonov a „priateľov z Marsu" taktiež. Podľa knihy mali totiž vyzerať úplne inak.
Neskôr prišli na rad duchovia zosnulých. Pri tejto možnosti som sa pristavila dlhšie...
