Predpokladám, že toto je popis toho, ako najlepšie môže zlá liečba dopadnúť, čiže každý iný prípad to už bude iba horšie. Predtým som časom preverovala, čo je dôležité urobiť, čo nebolo dôležité, som odsunula na neurčito. Dnes realizujem takmer všetko doradu, veci, ktoré by som inak riešila raz, riešim teraz dvakrát, lebo si nepamätám, ako som ich už vyriešila (psychopati si zapisujú aj to, že si majú umyť zuby, aby na to nezabudli, ja to nerobím ani sa nechystám). Viackrát sa mi pri práci stalo, že som sa prebrala z driemot a nevedela som, čo tam robím. Určite sa to aj zdravým stalo aspoň raz v živote. Mne sa to stáva tak často, že mi to už prekáža, a znášam to o to horšie, že si pamätám aj lepšie časy. Snívalo sa mi: odišla som od rodičov s batohom a bola som prekvapená, že cudzie miesta mi boli známe, prechádzala som okolo domu bez plota s predzáhradkou so záhonmi a sochami, pred jednou som sa uklonila, aby domáci v družnej debate videli, že sa mi páči, domáca mi za to potešená darovala zvitok toaletného papiera; ďalej som smerovala von z obce, chcela som prejsť cez vozovku, hľadala som vhodné miesto, pri ceste stál tmavohnedý drevený pustý dom, ktorý vyzeral zvnútra väčší než zvonka, cítila som prázdno a možno chlad, stojac uprostred chatrče som skúmala povalu oddelenú tu a tam spráchnivenými doskami, nič nebolo vidieť ani počuť, zrazu ma to rýchle a silne vytiahlo za všetko hore, hlavu ponad predel, natiahla som ústa, a miesto vreskotu z plných pľúc som vydávala iba slabé pišťanie, akoby som mala plné ústa vzduchu, ktorý tam mal byť, ale okolo nebolo nič – nočná mora? Ani zďaleka! Viac ma trápi to, čo vidím, počujem a viem, že je skutočné. To, čo nebolo vidieť ani počuť, by som tipovala na knieža temnôt v plnej paráde. Desí ma, keď niekto ide po ulici, okrem toho, že to zaťažuje môj kardiovaskulárny systém, ma ta neobmedzuje. Telefón by som nedvíhala aj tak, telefonovať neviem a neznášam, ale keď mi volá číslo, desí ma to natoľko, že ho vypnem. Trpela by som niečím z toho, keby si fakultná nemocnica preverovala informácie?
Viem uznať, keď sa škode nijako nedalo zabrániť, ale keby si vo fakultnej nemocnici preverovali informácie, nestalo by sa to (v tejto súvislosti si dovolím pripomenúť a vyzdvihnúť, že kým zákony vyspelých opíc poznajú iba „opica nezabije opicu“, veľmi reálna ľudská jurisdikcia narába aj výrazom „pohŕdanie ľudským životom“, tento princíp sa premieta aj do zákonov robotiky). Myslím si, že táto kauza je prípad, keď si to všetci predstavovali inak... Takzvaní rodičia ma presvedčili, že mi nič nebráni pracovať kdekoľvek
VLOŽKA1(ak sa sociálna poisťovňa vyrovná s tým, že jediné povolanie, ktoré môžem vykonávať, pokiaľ nie som masochista – aj masochizmus je do istej miery choroba – je prostitúcia, nepriaznivo, tak budem musieť s tým, že môj zdravotný stav nie je natoľko nepriaznivý, aby som nemohla pracovať, žalovať zamestnávateľov, ktorí ma odmietli, za diskrimináciu pre nepriaznivý zdravotný stav, záver sociálnej poisťovne zamestnávatelia poprieť nemôžu, akokoľvek by chceli – ako masochista by som mohla, samozrejme, vykonávať akékoľvek povolanie: skolióza sama osebe sa dá vydržať, aj srdcová vada sama osebe sa dá vydržať, aj stres sám osebe sa dá vydržať, aj preťažené ruky samy osebe sa dajú vydržať, aj chrlenie hlienu samo osebe sa dá vydržať, aj precitlivené oči samy osebe sa dajú vydržať, ale skúšali ste niekedy zametať so sklonenou hlavou, pritom lapať po dychu, kašľať od prachu /vzdialenosť, ktorú dokážem prebehnúť bez toho, aby som sa nadýchla, je obmedzená, keby som sa nadýchla, mala by som zapálené hrdlo, akože ho aj mám v dezolátnom stave/, odpľúvať, kľačať, aby ste sa nehrbili, a ešte si masírovať zápästie? všetky symptómy cítim a vyrušujú ma, chorých nikdy neľutujem, keď má niekto chorobu, treba to zohľadniť, nič viac, nič menej, empatia nie je povinná výbava, vadné je auto bez motora; aj keby som investovala čas a energiu do niečoho, čo nepotrebujem, iba preto, že to chce jeden zo zamestnávateľov, ktorí si môžu klásť akékoľvek podmienky, kde mám záruku, že potom miesto dostanem? poznám jedného výborného učiteľa, ktorý zastrašuje deti a hovorí tomu motivácia, takže sa za učiteľa úplne nehodí, ale je zamestnaný, zdá sa, že dnes na rozdiel od dôb minulých pokiaľ sa na nejakú pozíciu nehodíte úplne, máte smolu; keby som bola empatická, nezažila by som túto milú príhodu: keď som si musela odbehnúť z čitárne, univerzitnej študovne, vošiel chlapík s paličkou a privretými viečkami, pýtal si informácie, tak som toho slepca zdrapila a dotiahla k pultu, kde dozorovala staršia pani zriadená na požadovaný účel – iste sú takí, ktorí si myslia „ja som invalid, kto je viac“, ale dala by som gate na to, že ten chlapík Bol potešený preto, že konečne raz zistil, AKÉ BY TO BOLO, keby nebol slepý už od narodenia),
a na psychiatrii si kládli za cieľ (vedome alebo nevedome) rozvrátiť moju prirodzenú integritu, aby som zniesla neznesiteľné. Antidepresíva boli nadbytočná záťaž, miesto 12 hodín denne som spala za ne 14 ak nie viac. Janigovým pričinením si takzvaní rodičia (matka ani nevie, čo hovorí) môžu odškrtnúť predsavzatie, že ma dostanú do polepšovne, kde budem n e d o b r o v o ľ n e z a t v o r e n á. Nemocnica nezohľadnila celkový zdravotný stav (nie je jasné, čo je príčina a čo následok) a úrad dohľadu nezohľadnil, že toto nemocnica nezohľadnila: zodpovedne prehlasujem, že choroby srdca sa antidepresívami liečiť nedajú a schizotypové osobnostné rysy sa liečiť vôbec nedajú (z toho, čo som napísala úradu dohľadu, bolo jasné, že to, čo sa stalo, riešim stále znova a stále znova dôjdem k záveru, že sa dala situácia riešiť inak, ale nie lepšie)
VLOŽKA2(pediater sa ma neopýtal, či mám problém so spánkom, nakoľko mám vyšší tlak krvi zakaždým, keď ho meria, pretože poisťovňa neodklepne hocaký dôvod, ale keby mi realizovaným vyšetrením nič nezistili, pretože cudzím slabosti neukazujem, aspoň som si mohla kúpiť fonendoskop, aby som si to zistila sama, /z ich pohľadu keďže mi ECHO ani nič podobné nikdy nerobili/ nedá sa na 100% vylúčiť, že mám drobnú srdcovú vadu, nemožno stres častovať len zlý, zlý, mali by sme byť stresu naopak vďační, že zhoršuje celkové podmienky, takže sa prejaví aj to, na čo by sa inak neprišlo, skrátka dobrý sluha, a zlý pán – bez ohľadu na anamnézu v prospech srdcovej vady svedčí minimálne z pohľadu zdravotníkov poradie: normálne by sa stres mal prejaviť na mozgu, potom na ostatných orgánoch, nie aby ma najprv zrádzalo srdce, a potom mi zlyhával mozog, ak fakultná nemocnica a úrad ohľadu hovoria niečo iné, vnímam to tak, že sa ma snažia opiť rožkom; keď som konzultovala svoje mdloby bez ohľadu na ročné obdobie s QandA /info@zdravie.sk/, dostala som takýto názor: „Vzhľadom na to, že ste brala antidepresíva, je tu predpoklad aj istých psychosomatických následkov, ktoré komplikujú a z h o r š u j ú stav – mne sa to javí tak, že máte astenický /slabý/ srdcocievny systém alebo aj srdcocievnu disproporciu = srdce /a cievy/ nedokáže zvládnuť zvýšený fyzický výkon a prehriatie, lieky na ukľudnenie berte len v prípade, ak by Vás aj v kľudových podmienkach (keď ste sama) trápila excitovaná psychika...“ psychiatrička ma odbila radou, nech sa ovlažím studenou vodou, keď mi je teplo, má jediné šťastie, že to, čo mi poradila, mi uškodiť nemôže, hoci to v porovnaní s radou iného odborníka vyzerá celkom smiešne, pretože mi to neodstráni príčinu, iba zmierni následok, okrem toho sa otužujem, takže by som zmeny teplôt mala prirodzene znášať lepšie než tí, o ktorých viem, že to nerobia – opak je pravdou; okrem toho iný názor konštatuje, že je jedno, či mám stres zo skutočnej alebo myslenej príčiny, v oboch prípadoch je v kontakte so stresorom ohrozené moje zdravie a v poslednom štádiu aj život bez ohľadu na nasadené lieky, takže niet iného východiska, než tomuto kontaktu zamedziť; je jasné, že pilulky nerobia zázraky na počkanie, najzaujímavejšia bola myšlienka, že nie som tak zdravá, aby som si mohla dovoliť jesť najzdravšie).
Keď sa ide študent pýtať na výsledok testu a dostane odpoveď Nemáte to; tak to, čo napísal, nemá ešte ohodnotené, alebo to, čo sa týka skúšky, nemá absolvované? „Mami, to nemôžeš prestať piť?“ ukazuje prváčka na fľašu pri návšteve obchodu. Infantilná výčitka? Odpoveď: „To je taká reklama na Bu...“ Keď o nejednoznačnej výpovedi viete, že nie je jednoznačná, to je ten lepší prípad. Keď niečo v obchode nevyjde z vašej hlavy von, nikomu tým neuškodíte. Keď Dušana F. ohovoríte, že je zlodej, dá sa to vziať späť. Keď si informácie nepreverí policajt, tak bude sám za sprostého alebo v najhoršom prípade dôjde k justičnému omylu. Sú veci, ktoré sa už ale zvrátiť nedajú. Finančnému sprostredkovateľovi je šum a fuk, čo klient potrebuje, pretláča iba na to, čo sa dá predať. Ukazuje sa, že na strane fakultnej nemocnice bol tiež nejaký p l y t k ý z á u j e m, ktorý zatemnil úsudok a znemožnil spoluprácu (mohla som si v odpovediach klásť podmienky, ale odpovedala som nie–nie–nie bezpodmienečne). V podstate tu nie je rozdiel medzi neodborným posúdením internetovou stránkou (neviete si zapnúť gombík --> neuropatia) a lekárskym, po zadaní „únava“ by mi vypľulo aj horšiu diagnózu. Treba si uvedomiť, že žijeme na Slovensku, kde je vysoká pravdepodobnosť, že na vrodenú srdcovú vadu vám prídu v dospelosti tesne pred smrťou: mojej sestre zistil druhý pediater srdcovú vadu Vrodenú, keď mala 10 rokov, takže sa natíska záhada, čo robil ten prvý pediater 10 rokov. Aj keby som sa mala liečiť, tak sa nebudem už len na protest proti tomu, ako to zmrvili (podozrivé okolnosti a neobjektívny prístup, ktorý nemienim akceptovať, neviem ako vám, ale mne obmedzovanie sa na výroky „dáme VÁS tu, dáme VÁS tam“ nápadne pripomína domestikáciu dobytka). V každom prípade obdivujem ich odvahu zakladať si na interpretácii okolností prípadu, keď ani jeden z nich nebol pri tom, čo sa stalo. Základnou povinnosťou nemocnice bolo zistiť, ako sa veci majú, neurobila to, a úrad dohľadu sa doteraz tvári, že je v poriadku, že im podnet poslala úplne iná osoba, než akú popísala nemocnica. V úvode snímky DaVinciho kód; mali študenti počas prednášky 7 sekúnd na vyhodnotenie výpovednej hodnoty symboliky aktu dojčenia – keby mali sedem dní, vzali by do úvahy aj materiál nosiča a zistili by, že ich prvotná úvaha o kresťanstve je anachronizmus. Ťuťmák by nebol ťuťmákom, keby sa snažil zistiť včas svoj prípadný omyl. Pokúšala som sa riešiť normálne, lenže normálne to riešiť nejde.
„Depresia“ – univerzálne východisko z núdze?
Existuje video k vzniku hudby k známemu songu Michala Dušičku alias Majka Spirita – aj tento hudobník, mixer, má zrejme depresiu, keďže, ako naznačuje video, mimo toho, že tvorí, spí, lebo ako umelec nechodí po inšpiráciu do lesa. Spať pol dňa (s týmto faktom sa úrad dohľadu vysporiadal tak, ako sa vysporiadal, fakultná nemocnica ho nemala) sa dá pokojne aj z odlišnej príčiny než z depresie. Depresia je asi jediná z radu F-diagnóz, ktorú môže vytasiť aj veterinár pri koňovi alebo sliepke, ak nevie, kam z konopí. 9 z desiatich Slovákov nebaví život, aký vedú (ak vôbec naň majú vplyv), a neznamená to, že sú šialení (väčšinou životy ovplyvňujú tí, ktorí vidia jednoduché riešenia spojené s peniazmi, ktoré tí, ktorých daný problém kvári, nemajú). A aj keby boli všetci šialení, existuje istá primeraná miera šialenstva, koniec-koncov, rozprávajte sa sami so sebou, chváľte sa tým a M. Aurelius bude mať konkurenciu...
Lajdáci alebo blázni
Takzvaní psychiatri nikdy neštudovali literatúru ako takú, napriek tomu sa oddali hádaniu, čo tým chcel autor povedať, miesto autentickosti – prečo robia niečo, čo nevedia? Nových okolností bolo viac a nevedela som, ku ktorej poruchu pamäti priradiť, ani som sa netvárila, že viem – oni sa tvárili, že vedia. Flákať robotu a klamať ostatným je jedna vec, klamať sám seba... Takzvaná matka, aby sa pri vysvetľovaní, v čom väzí moja nie celkom plnoštíhla postava, urobila pekná, miesto toho, aby priznala, že nejem, keď nemám čo, tvrdila, že vždy ma ponúka jedlom, ale ja ho odmietam. Chmuľo by nebol chmuľom, keby našiel dôvod nenapísať podobný blud do správy. Žeby skutočne verili na základe ničoho tomu, že mi pomáhajú?
Podivínske správanie
sa dá dokonale vysvetliť umeleckými maniermi (o ušľachtilosti nehovoriac), rovnako je prirodzený tento dojem vzájomne pri 50-a-viac-bodovom rozdiele inteligenčných kvocientov, ktoré nikdy nemerali a nikto iné vysvetlenie než depresia nehľadal.
Že sa nekamarátim s dievčatami
sa dá dokonale vysvetliť tým, že mi vadí ženská logika, dá sa povedať, že debatujem iba s tými, ktoré nie sú ukážkovým príkladom slabšieho pohlavia. Opäť nikto iné vysvetlenie než depresia nehľadal.
Nekritická k stavu
Ako som mohla nebyť kritická k stavu, že som sa ocitla niekde, kam nepatrím? Keď je dystrofik kritický k stavu, už len to je depresia: naučila som sa ignorovať, že mi vypadávajú veci z rúk, aj falošný tón tu a tam, keďže neviem telo dokonale ovládať tak, ako by som chcela, hovorím mu „to“ a neriešim, čo „to“ robí. Keby bol celý problém iba v mojej hlave, matka by nemusela klamať, a že klamala, je fakt, a tiež platí, že keby povedala pravdu, obišla by veľmi zle. Som zvyknutá prestať v najlepšom, lebo väčšinou (fyzická aktivita) v najlepšom prestať musím, lebo nevládzem, ale prestávam v najlepšom, aj keď nemusím (duševná práca); upratujem, iba keď mi je veľmi zle, aby aspoň niečo bolo dokonale usporiadané, podobné kladiem k podobnému, keď mám čas, len to nie je podľa pravítka. Matka prikyvuje, že posttraumatický stres ničí život nielen tomu, kto ho má, ale aj jeho okoliu, obviňujúc svojho otca, ale to, že ona strpčuje nám, jej nevadí, ani jej na um nepríde – ja nemám deti, ktorým by som škodila.
Netvrdila by som, že obľubujem tmu
S myopiou vidím veci svetlejšie než ostatní, napr. kým ostatní vidia na stromčeku žiarovky, ja ho vidím svietiť celý: keď si zastriem roletou, ten, kto vojde do miestnosti, ma nevidí, ale ja ho vidím – ten istý princíp, ako keď praváci (ľaváci by stavali opačne) postavia obrannú vežu s výstupom v smere hodinových ručičiek alebo oboženú múr vodnou priekopou a hovoria tomu „výhoda domáceho ihriska“. Nie všetko, čo používate, musíte mať nevyhnutne radi... Samozrejme, nikto iné vysvetlenie než depresia nehľadal-
Zaujímavá anomália
Nenávykový neznamená, že dávky netreba postupne znižovať. Mnoho ľudí udáva, že po nárazovom vysadení antidepresív mali akési abstinenčné príznaky – ja som ich tiež bez porady s psychiatrom prestala užívať zo dňa na deň, a žiadne abstinenčné príznaky sa neobjavili, hoci bežne mávam nutkanie napríklad hrať tú hru, čo dni predtým, dva dni po poslednom hraní, ktoré nutkanie následne vyprchá a na tretí deň už ani neviem, že taká hra existuje. Lieky som užívala asi tak „pravidelne“, ako som hrala Farmv. So zhoršujúcou sa pamäťou by mi určite nestúpalo sebavedomie, takže aj keby chemikálie spôsobili, že by sa mi tento skazený svet zdal úžasný, nestálo by získané zdanie za stratu faktov.
Akýže dôkaz?
Keby sa depresia dala odhaliť rozborom krvi, čo je jediný obstojný výsledok, ktorý fakultná nemocnica má, tak by som ju mala diagnostikovanú už dávno, pretože som v súvislosti so sideropeniou toto vyšetrenie absolvovala pravidelne. Rozbor krvi naopak dokazuje, že depresiu nemám z čoho mať. Nakoľko nikdy nevyčíslili pravdepodobnosť, že by som mala depresiu, z môjho pohľadu do mňa pchali chemikálie iba preto, že po krvopotnom úsilí objavili nejakú možnosť, že ju mám. Popátrala som i zistila som (hrôza pominula, môžem si čítať, čo potrebujem), že po úraze hlavy je následok vo forme depresie iba možný, pravdepodobný, ak sa objavia hlavné príznaky tj nechuť do jedla, poruchy spánku, samovražedné myšlienky – nikdy som nemala nechuť do dobrého jedla, škoda, že ho je tak málo, a netreba mať ani maturitu z biológie, aby jeden vedel, že podrezanie žíl dobré akurát pre bláznov nie je efektívny spôsob, keď to niekto myslí vážne. Keď pri svojej malátnosti s obmedzeným režimom niečo robím, myslím to vážne. (ak by som mala, čo je nepravdepodobné, výron na mozgu spôsobujúci stratu pamäti datovaný na deň, keď ma začali liečiť, tak by to dokazovalo, že ma v ten deň mali liečiť na inom oddelení a pochybili RZ Pomocníci) Postup úradu dohľadu pripomína kauzu platinové sitká (voľbou znalca splnili literu zákona, ale nie účel svojej existencie): bol prizvaný znalec z oblasti psychiatrie – kardiológ by sa skôr priklonil k záveru, že to svinstvo do mňa nikdy nemali pchať – podnet bol podaný proti diagnóze, ktorú napísali na psychiatrii – dalo by sa spustiť šetrenie postupu RZ Pomocníkov, kde by bol zaangažovaný iný znalec, problém je v tom, že RZ Pomocníci sú v tom takmer nevinne, oni ma neuniesli (fňukám iba nad tým, ako ma tam nechali) a keby niečo štandardné naozaj obišli: štandardný pacient by si mohol myslieť, že si ten štandard nemuseli ušetriť pre niekoho iného, lenže ja nie som štandardný pacient. Budem sa spoliehať na to, že tú chybu nezopakujú.
Čo sa stane, ak sa mýlia?
Nikto ani náznakom nenačrtol ani vedľajšie účinky terapie za predpokladu, že by mali pravdu. Keď si položím ruky na boky tváre a zatlačím, mám pocit veľmi podobný tomu, keď som bola pod vplyvom ich oblbovacích psychofarmák. Nikto sa ma nepýtal, či si liečbu prajem, strčili mi papier na podpis a hotovo, na diagnózu, ktorej určenie malo podpisu predchádzať, som potom čakala týždeň alebo aj dva: zavreli ma a viac sa nestarali, veď už dostali, čo chceli.
Veľmi nepríjemná kombinácia
Lekári vzbudzujú dôveru, ale pracujú zle a ľudia veria viac čiernemu na bielom než tomu, čo je naozaj. Ambulantná psychiatrička sa pýtala slovami: „A k tomuto doktorovi Zabákovi ste nechodili?“ Vysvetlila som jej, že pán Zabák nie je ani doktor a už vôbec nie doktor medicíny, aby sa mohol označovať za lekára, v správe z nemocnice však stojí „Vyšetrenie: Záver: Dg. 432 L e k á r: Zabák Karol Mgr. Dátum: 03.06.2013“ – skôr by bola pravda, keby správa uvádzala, že lekárom je ďateľ, neviem, kto ho takto ovenčil, ale podpísal to MUDr. Čech a nejaká Mészárosová v pozícii ošetrujúceho lekára (v tomto bode by sa mal správca systému zamyslieť, či je správne, vhodné, primerané a náležité štylizovať do pozície ošetrujúceho lekára osobu, ktorú pacient videl 3x za dva mesiace, a teda sa v praxi označenie míňa účinku). Mohli presvedčiť milión ľudí, že som mala depresiu, ale milión ľudí nerozhoduje o tom, či sa budem liečiť, o tom rozhodujem ja, a preto mali jednať tak, aby presvedčili mňa. Mňa neohúria tituly, mňa ohúri iba dobre odvedená robota, u mňa si úctu treba zaslúžiť. Psychológ č.3 mal čo robiť, aby dal do poriadku to, čo predchádzajúci pokazili, prišla som v stave, že nie som ochotná nič kresliť a na testovacie obrázky sa ani nepozriem – našťastie viem veľmi rýchle a spoľahlive zistiť, či niekto robí školácke chyby alebo nie (až po zásahu psychológa č.3, ktorý ma vnímal v škále rôznorodosti /a musel sa na všetko pýtať, lebo bolo jasné, že čo si vysvetľuje nejako, si ja vysvetľujem spravidla úplne inak/, som si začala uvedomovať hrubú stenu medzi mnou a svetom, pričom vo mne vyvoláva stav ohrozenia a bojovej pohotovosti trúfalosť okolia, keď sa snaží tú stenu zboriť násilím z čírej lenivosti ju obchádzať a ešte sami seba v duchu chvália, ako mi tým pomáhajú socializovať sa).
Veľmi výhodné povolanie
Spomínate si, ako kňaz Samo Chalupka napísal báseň s názvom „vraždi“ a nemal ho kto exkomunikovať, pretože bol protestant? Aj psychiater sa môže kedykoľvek vyhovoriť, že každý pacient je individualita a hocijaká reakcia je možná bez ohľadu na to, či sa mýlil alebo nie. Bojte sa toho, Slováci, keď dáte status chránenej osoby psychopatovi! Keď posttraumatický stres je depresia, tak psychopat je cynik.
Špirála do odtoku
Spolubývajúci vás budú obviňovať a nebudú šetriť nadávkami, bude vám z toho zle, prejaví sa to na vašom správaní a odrazí sa to na vašom výkone. Ešte viac vás budú obviňovať a budú vám o to škaredšie nadávať, už nebudete vládať pracovať, budú vám to vyčítať a budete sa prepadávať stále hlbšie bez toho, aby ste mali nad procesom kontrolu. Bez presne miereného zásahu zvonka neprežijete. Keď si vás niekto vycvičí za paholka a odídete od neho, budete potrebovať ako popínavá rastlina inú oporu, a ten, komu to bude vyhovovať, bude taký istý ako ten, od ktorého ste odišli – čo máte z toho, že vás živí, keď vás zároveň zabíja? Ktokoľvek moju dôveryhodnosť ohodnotí na menej než 99,9%, je tĺk. Ozbíjaná o dôstojnosť už nemám čo stratiť.
Kto si to odskáče?
Každá reťaz je len tak pevná, ako pevný je jej najslabší článok: zrejme ten, ktorý udanie matka je mimo, lebo kúpi jeden jogurt pre celú rodinu (čo má taký dôsledok, že vynadá tomu, kto sa ho opovážil zjesť, a keď sa nikto neopováži ho zjesť, zaprisaháva sa, že už nikdy nič nekúpi, lebo to, čo kúpi, za vyhadzuje do smetí) odbavil prianím, aby matka nabudúce kúpila niekoľko jogurtov pre celú rodinu. Aj zamiesť vec pod koberec niečo stojí...
Príklad na priamu úmernosť
Na to, na čo prišiel psychológ č.3 za týždeň, prišiel Zabák po mesiaci – koľko rokov by potreboval Zabák, aby zistil správnu diagnózu? Pán Zabák je ľahko rozpoznateľný podľa zlozvyku servírovať hotové myšlienky, pri potenciálnych urážkach ide in medias res a (okrem toho, že nekladie otázky správne, ani) nekladie správne otázky.
Na skupinovej terapii padla z mojich úst na pacienta, ktorý mal so mnou veľmi podobné miesto pobytu a viac sa neukázal, takáto narážka: však on veľmi dobre vedel, prečo sa ku mne neprihlásil. Zabák to nechal tak a nikdy sa k tomu nevrátil. Chyba. Dozvedel by sa, že doktor Dolák mal nadanie rozplakať dieťa (to ako píšeš? nevieš lepšie písať!?), deti akoby ho priam ohrozovali (klamár to je!), a keby som mala tú moc, prerazila by som stenu a za krk ho vytiahla, bolo pre mňa neznesiteľné denne sledovať, ako ďalší prežívajú to isté, čo kedysi ja. Veľmi ma potešilo, keď doktor Dolák podpichol podguráženého suseda, ktorý bol len nižší až stredný člen zboru, nech láskavo prestane žúrovať (vtedy som sledovala seriál), lebo pán doktor sa chce vyspinkať do práce, na čo si vypočul asi štyridsaťminútovú prednášku trefných výčitiek, ako je drzý, že taký, ktorý bije ženu a deti, poučuje o slušnom správaní; až som sa chvela od radosti a zadosťučinenia, podgurážený dostal pokarhanie, zaslúžil by si medailu. Najväčšia zábava bola k tomu ako bonus, keď som na terase postavila iglu a on potom (nad očakávania) musel postaviť tiež – doktor s primitívnym náradím v ruke, utešujúci pohľad. Ako Zabák vo svojej hlúposti vyhodnotil ironickú faktickú poznámku Asi sa zabudli pochváliť, že na fotkách s nimi sa neusmievam; radšej ani nechcem vedieť, ale chcela by som byť pritom, keď bude Zabák vysvetľovať, prečo nevedel, že mám problém so zatvorenými dverami, keď už som nevedela, či sa mám uchýliť k dymovým signálom, aby to pochopil, a prečo si moje sklamanie z neho a následnú uzavretosť voči nemu vysvetľoval ako úľavu (potom som mu už nehovorila to podstatné, pretože som nechcela, aj keby sa dalo).
Vedeli alebo mohli vedieť
Došlo k situácii, že sme na skupine neuróz (kde som košerne nemala čo hľadať, keďže mi neurózu nediagnostikovali) nacvičovali používanie výrazu „dosť“ a keď som ja mala dať pokyn ostatným, aby prestali búšiť do bubnov a podobných nástrojov, trvalo to veľmi dlho, dá sa povedať, že zvuk bol vystupňovaný do takej miery, až som mala obavy o tie bubny a muselo sa mi to zunovať. Bolo zrejmé, že existuje u mňa jednak nejaký blok, druhak zvýšená tolerancia na obvyklý jav (nevyrastala som síce v aristokratickom prostredí, takže keď sa nechcem hanbiť za to, čo poviem, musím to, čo mám napočúvané, preložiť, ale dohodnuté znamenie bolo neverbálne, na diskotéky nechodím a okrem rodičov neprichádzam do kontaktu takmer s nikým). Matka nepríčetne vrieska a to bubnovanie zďaleka nemalo intenzitu vreskotu nepríčetnej, vrieska napríklad vtedy, keď vyjadrím, že si niečo neželám (komu hovoríš prestaň!? to si hovor kamarátom v škole! rodičov si budeš vážiť!), nemožno od rodičov, ktorí majú opačné záujmy, očakávať ochotu podporovať môj ozdravný proces ako nápomocní, na ktorých si to osvojím, aj potkan sa naučí, do ktorej chodby nemá chodiť, keď zakaždým dostane trest. Pripravovať ma na návrat do osídiel takzvaných rodičov bolo veľmi zlé rozhodnutie. Súkromie som nemala nikdy, ani tam, kam pán kráľ chodí pešo, lebo hádajte-koho zamknuté dvere privádzajú do zúrivosti.
Pokiaľ ide o Janigu...
Keď páchne ako koza, béka ako koza, skáče ako koza aj sa pasie ako koza, obvykle je to koza: keby vedel, že ho roznesiem na kopytách, nenechal by ma odísť... Od Janigu nečakám nič iné, len že si tak, ako to robí psychopat celý život, zvolí tú ľahšiu cestu. Psychopati nie sú bez masky veľmi spoločenskí, takže je nepravdepodobné, že by ich na tom istom mieste bolo viac. Ak si musím vybrať medzi Janigom a tou s pokrovým ksichtom, vyhráva Janiga, lepšie splýva s prostredím. Špinavec je veľmi pekné slovo pre toho, kto, hoci bol za mňa zodpovedný, ma pustil v stave, ktorý mohol (tak mu treba) hocikto zneužiť...
Odkedy som ukázala prstom
Celý život ma v snoch naháňali vlaky. Až keď som zverejnila, čo prežívam a prečo, sa mi zdala posledná útrapa s vlakom: autobus s pár osobami na palube sa blížil ku koľajisku na priecestí, nezabrzdil, matka sedela vpredu a ja asi o päť radov ďalej, vlak sa rútil na autobus, zdalo sa, že autobus ide rýchle a vlak ma skolí, ale autobus šiel pomaly a vlak skolil ju. Myslím si, že to má nejakú výpovednú hodnotu.
Keď máte na rodnom liste psychicky narušenú osobu
Keď mi spolužiačka strčila pod lavicu papier, na ktorom bolo napísané formou spojení nezverejniteľných vulgarizmov rukou iných spolužiačok (klasické vybavovanie si účtov skrz manipuláciu), čo si o mne myslí, čo viem preto, že som ich čítala, dostala som veľmi sprostý nápad ukázať túto vizitku výchovno-vzdelávacieho ústavu rodičom, ktorí sa išli sťažovať poza môj chrbát priamo triednemu. Odvtedy triedneho neznášam, lebo sa ku mne správa ako k nejakej chudere s rešpektom, ktorý by neodoprel ani psovi, pravidelne dobiedzal, že sa naňho môžem obrátiť atď. Nevyjadrila som mu exaktne svoj názor, aby som si veľmi dobre zapamätala, že rodičom sa neoplatí nič dávať vedieť, pretože vždy, keď som ho videla, mi z toho bolo zle. Bolo by to výborné divadlo, nebyť jeho súčasťou: samozrejme to nerobili pre moje dobro, ale preto, že som im dala príležitosť predvádzať, ako sa starajú, majú radi výplod svojej fantázie, ktorý si na mňa viažu, mňa sa snažia zmeniť (napríklad mi matka vytkne, prečo som už dávno nenapísala román, a chce, aby som sa cítila previnilo, pritom som analytik – ako možno mať rád to, o čom neviete ani základné veci?). Na matrike som sa pýtala, ako sa dá rodič vymazať z rodného listu, povedali mi, že so zapretím rodičovstva mám na súde šancu uspieť iba vtedy, ak viem dokázať, že ide o neželané nebiologické „príbuzenstvo“. Išla som na mestský úrad, aby mi zmenili adresu, povedali, že sa to nedá. Keby sa to dalo, nestalo by sa, že o mojom osude bude rozhodovať psychicky narušená osoba aj bez korupcie.
P O D Ľ A V Š E T K É H O
- si psychiatri z fakultnej nemocnice nikdy neurobili celkový obraz, nezvažovali odstúpenie od liečby, nikdy neporovnávali pre a proti, zháňali výlučne informácie, o ktoré by hospitalizáciu opreli a bolo im pritom jedno, kto im informácie podal a prečo; sledovali iba účel dostať ma na liečenie, kde by do mňa pchali chemikálie a bolo im jedno, či mi tým poškodia mozog, srdce alebo iný orgán – že neberiem žiadne iné lieky bol pre nich signál, že do mňa môžu pchať čokoľvek (nie je skutočnosť, že jednali vo vlastnom záujme a nie záujme pacienta, dostatočný dôvod, aby im bola odňatá licencia?)
- o mojom liečení rozhodli iní, nikdy som nemala informácie, aby som sa mohla rozhodnúť sama
- Janiga nikdy (len tak pre istotu) nepátral po mojich záľubách, aby zistil, či ma prestali baviť, moje koníčky trápili Janigovho nadriadeného, ktorý skutočnosť, že ma po mesiaci nedobrovoľnej hospitalizácie ešte bavili, hoci pri tých chemikáliách na moje za 20 rokov stresu vyčerpané srdce som ledva vládala ruku zdvihnúť, využil a dezinterpretoval ako známku zlepšenia stavu porovnávajúc s ničím (v živote som mala tisícky dôvodov a príležitostí byť agresívna, a nebola som, prečo si kaziť aj to málo, čo za niečo stojí, alebo som taká povaha alebo aj byť agresívny treba vládať – jediné, čo je na mne brutálne, je tá kombinácia vrypu s ušľachtilosťou: ušľachtisloť= nikto ma nemôže ovládať, vryp= mnohí sa o to pokúšajú, vrátane Zabáka)
- Janiga správne usúdil, že výmysel o mojej agresivite úradu dohľadu dostatočne zapchá oči
- hospitalizácia po tom, ako ma niekto zbil, nutná nebola a aj keby som súhlasila s tým, že do mňa budú pchať chemikálie, podpísala som, nesúhlasila som s tým, aby ma zatvorili (keby išlo o obchod, povedala by som, že na tomto sme sa nedohodli), takže na ich osoby môžem podať trestné oznámenie za to, že ma držali proti mojej vôli niekde, kde som nechcela byť, hospitalizáciu zdôvodňujú výrokmi psychicky narušenej matky, pošliapali základné ľudské práva a slobody, akoby som bola bosoráčka v roku Krista 1700
- som nikdy nemala depresiu a nemocnica (vediac, že urobila zle) odmieta niesť ťarchu, treba moju akože depresiu vnímať ako spôsob, ako vydolovať skrz falošnú diagnózu od poisťovne úhradu toho, že som tam bola 2 mesiace „liečená“ neoprávnene (nikto ani náznakom nespomenul, že by som mala vyhľadať psychológa, keby som zažívala flashbacky – keby na to upozornili, odhalila by som ich poisťovací podvod skôr)
Smiešne by bolo, keby som ich udala za to, že mi pomohli, lenže oni mi nepomohli v dobrom; smiešne by bolo, keby sa chlap zbavoval zodpovednosti tak, že by sa vyhováral a odvolával na nátlak zo strany ženských. Tuto už naozaj prestáva každý vtip. Aj keby som na sebe pozorovala všetky hlavné príznaky (poruchy spánku majú spravidla tí, ktorí sa neriadia pokynmi spánkovej hygieny), musela by som sa prihlásiť dobrovoľne. Český psychiater mi v priebehu týždňa prostredníctvom elektronickej konzultácie pomohol viac než títo za dva mesiace osobnou prítomnosťou, odstrihli ma od základných indícií, vylúčili ma z celej aféry ako nejakí uzurpátori. Predstavte si, že vás niekto znásilní, aby vás zdrvil, a potom príde psychiater, ktorý vás presviedča, že sa to nestalo tak, ako si pamätáte – to je horor! Ešte teraz som z toho otrasená, až si želám, aby naozaj zašiel tak ďaleko, aspoň by som to mohla dokázať, ale nemusel, pretože akoby prekliatím kým záujmy druhých chránim zubami-nechtami, keď mám pomôcť sebe, tak som padavka a mať slabé srdce z akejkoľvek príčiny by bola dobrá výhovorka. (mimochodom, existuje istá miera adekvátnej reakcie na horor: keď ste práve sami dopozerali Votrelca /Alien/, je hlboká temná noc a tieň bytových doplnkov vám pripomína slizké monštrum, tak máte plné právo byť aj agresívni od strachu, tvorcu snímky to poteší; sebaobviňovanie nie je namieste, riešila som najlepšie, ako sa dalo, a nie, nepotrebovala som už dávno impulz, aby som niečo menila, a nemusím byť rada, že keď si nepamätám, tak aspoň flashback)
Keby som si mohla vybrať spomedzi depresie a epilepsie ako relatívne/trvalých následkov úrazu hlavy, vybrala by som si depresiu. Kto je ešte náchylný veriť, že robiť si s ľuďmi, čo sa mi zachce, je ukážkový dôvod na moju depresiu? Ono je to skôr kontraindikácia. Kto je ešte povoľný veriť, že mám depresiu (tak malú, že ju nie je vidieť) z toho, že sa bude hrať podľa mojich pravidiel? Keby depresia dodávala schopnosť ovládať ľudí, každý by ju chcel mať. Stratégom nemôže byť jedinec, ktorý si vyhradzuje mesiac, aby zistil, kde je chyba, keď niečo nefunguje. Stratégovi by to malo trvať sekundu, nemusí hneď chybu pomenovať, stačí, keď ju odstráni alebo rieši inak. Keby nebolo možné, aby dobrý stratég stratil nervy, potom nie je možné, aby podopierali diagnózu správne. Opakujem, neviem, o kom písali takú správu, ale určite nie o mne. Zájdem tak ďaleko, ako treba, som zvyknutá dostať, na čom mi záleží, podobrotky alebo pozlotky. Všetko alebo nič. Od začiatku sa snažím dokázať dve veci: že nie som blázon a mám modrú krv (to, že nie som tak úbohá ako oni, je, myslím si, jasné). Ak sa mi to podarí, tak som splnila, čo som chcela. Stratég rozlišuje formáty:
A3= tí, ktorí majú chyby, a všetkým ich ukazujú, aby boli pre ne obdivovaní;
A2= tí, ktorí majú chyby, a všetkým ich ukazujú, aby boli pre ne zatracovaní;
A1= tí, ktorí majú chyby, a neukazujú ich;
B= nielenže majú chyby, ešte sa ich aj dopúšťajú. Vždy je lepšie obariť si ruku, než pochybiť predo mnou. Drvivá väčšina je B. Verím, že to, že dokážem rozložiť myšlienku
(aj to som sa naučila od psychopata, klin sa klinom vybíja; medzi prírodným a invitrálnym enzýmom je rozdiel v tom, že prvý je spojitej štruktúry, druhý poskladaný zo samostatných celkov, oba majú účinok rovnaký)
tak, aby bol význam zrejmý, ale nie tak exaktný, že by som musela znášať následky, a tancujem po hranici, z ktorej nikdy nespadnem, ten, kto má rozum, vyhodnotí tak, že človek, ktorý má depresiu, sa takto nespráva. Ľudia dostávajú depresiu napríklad vtedy, keď sú nevšímaví voči tomu, ako im škodí niečo, čo im prináša výhody – ja mám modrú krv, netolerujem nič, čo škodí (že vám niekto urobí službu, neznamená, že ho môžete hodnotiť a komentovať; zneužívanie je, keď žiadate od druhých, čo si viete spraviť sami, keď ľud živí vodcu, ktorý dokáže územie obrániť, čo by ľud nedokázal sám, keby nemal vodcu, ktorý sa špecializuje na obranu, nie poľnohospodárstvo, tomu sa hovorí symbióza – nežiadam, aby mi otvárali dvere, keď mám plné ruky, nežiadam o priloženie prsta, keď viažem uzol, viem si to spraviť sama, z nikoho si nerobím nosiča a nepotrebujem sa vyvážať, skôr by som človeka do pekla vyprevadila, než by som mu velila tam ísť).
Čo má spoločné úraz hlavy s adaptačnou poruchou?
Pôvodne ma držali zatvorenú na psychiatrii proti mojej vôli (slušne povedané: nemala som dojem a pocit, že by im bolo jedno, či podpíšem) pre lživú výpoveď matky, ktorej argumentačná línia smeruje k tomu, že mám depresiu po úraze hlavy – podľa všetkého zistili, že táto verzia nesedí, vysporiadali sa s tým takým štýlom, že na mňa nasadili čudného psychológa, ktorý si splnil úlohu tak, že napísal tú istú diagnózu s odvolaním sa na nejakú formu frustrácie, ktorá mu práve prišla pod ruku, v čom šliapol vedľa. Obe tieto línie sú v rozpore so skutočnosťou, že z hľadiska mojej psychiky nie je rozdiel medzi obdobím pred hospitalizáciou, počas hospitalizácie a po ukončení terapie, myslím si, že to viem posúdiť sama najlepšie. Argumentačná línia úradu dohľadu mi nie je jasná: na jednej strane správnosť poskytnutej starostlivosti prehnane opiera o zhodu medzi psychiatrickým a psychologickým názorom (doslovne: Váš zdravotný stav bol diagnosticky správne hodnotený ako adaptačná porucha, v popredí klinického obrazu s príznakmi depresie a rozladenosti a so sklonom k afektom, zlosti až agresie voči okoliu viazané na konflikty v rodine, ktoré o b j e k t i v i z o v a l o aj realizované psychologické vyšetrenie – ide tu skôr o skríženie názorov a som bytostným dôkazom, že keby som ich bola do jedného nejako pozabíjala s Božou pomocou ako Samson bez vlasov, tak oprávnene a bez väzby), akoby v danej situácii ani nešlo o nevyhnutný štandardný postup, ale niečo extra, keď ma na psychiatrii musel vidieť psychológ, akože na prácu psychológa na psychiatrii sa nekladú žiadne nároky, pretože tam je iba preto, aby tam bol, lebo to niekto kázal, ale inak je celkom bezvýznamný a platený od rizika; na druhej strane schvaľuje postup ambulantného psychiatra, ktorý (bez akéhokoľvek podkladu vo vzťahu k hospitalizácii) liečbu ukončil pred uplynutím polročnej lehoty, ktorá sa odporúča pri liečbe psychických ochorení zapríčinených zanedbávaním duševnej hygieny, pri následkoch úrazu hlavy je dĺžka liečby individuálna a závisí od toho, kedy mozgu prestane z čista-jasna „hrabať“. Čo to má znamenať? Nevieme síce vysvetliť, čo Vám je, ale liečiť sme Vás liečili správne? Akoby sa malo celé zdravotníctvo prepadnúť pod zem, keby úrad dohľadu vyrukoval s verdiktom: správna diagnóza bola F 43.0 (chcela by som vidieť, ako by chceli držať v špitáli dva mesiace pacienta s F 43.0).
Čo to bude nabudúce?
Niekto dovolil pracovať v zdravotníctve osobe s menom ako zabijak, s prihliadnutím na zvyšok dokonca kráľ zabijakov; teším sa, ako bude baletiť Maxim Peter Dunel, Cyril Lamač bude predávať porcelán a predsedom najvyššieho súdu bude Milan Vôl.
Aký dátum?
Prehrali už vtedy, keď ma stretli prvýkrát, len im to pomalšie dochádza...
Iba nepriame dôkazy?
Do pamätníka som spolužiakom napísala: Netráp sa vecami, ktoré nemôžeš zmeniť, aby si stihla zmeniť to, čo zmeniť môžeš; a Raz si hore, raz si dole, nestrácaj (rozvahu?) a udržíš sa na nohách; a myslela som to smrteľne vážne! Psychológovi 1 som objasnila, že nerobím veci, ktoré by som ľutovala, a neľutujem veci, ktoré som urobila; keď som k ľuďom milá, znamená to, že ich mám [vulgarizmus], takže nechápem, prečo odo mňa niektorí vyžadujú, aby som bola milá. Ak som sa na psychiatriu dostala ja, tak sa tam môže dostať každý. Keď to, čo tu je, niekomu nestačí, tak žiaľ mu už nikto nepomôže – jediným priamym dôkazom by bolo, keby sa Janiga sám priznal.
Stačilo zameniť poradie
Poradie zamieňajú zločinci, ktorým sa na to príde, nie sú dosť dôslední. Takzvaní rodičia legitimizujú to, že na mňa zaútočili, tým, že som kričala, veď to všetci počuli, nedá sa to poprieť. Lenže som kričala až potom, ako som bola napadnutá, nie predtým, taká drobnôstka.
Byť psychológ na Slovensku?
Je jednoduché zistiť, čo trápi boháča. Bezdomovcov sa ľudia boja preto, že aj keby sa opýtali, bezdomovec, ktorý ani nemusí reagovať, by odpovedal nezrozumiteľne, a je veľmi náročné odhaliť, či a aké by mal bezdomovec rituály, keby mal na ne prostriedky. Keby som mala tri duše, do detailu by som vedela, aký je medzi nimi rozdiel (a boli by dostatočnou záťažou, aby som nevyhľadávala štvrtú a každú ďalšiu). V krajine chudobnej ako Slovensko slabý psychológ nemá miesto. Treba si uvedomiť, že najhrozivejšia zbraň je sprostý človek.
Zdravotnícka séria
navrhujem začať s čl. 7 téz alebo Keď.. zase aktuálne.. neskoro (základné chyby nemocnice);
...vyzerá ako Ficova škola prekrúcania naruby (porovnanie napísaného úradom dohľadu s realitou);
K priebehu.. hospitalizácie (nedostatky zariadenia); Prehnité slovenské zdravotníctvo (chyby systému);
doplňujúce: Ako.. diagnóza.. mení..; Ako.. miznú informácie a hazard..; Nepochybíš, nemáš problém
Keby si chcel spraviť názor odborník
Neviem, či je možné, aby bola diagnóza nesprávna a liečba správna alebo diagnóza správna a liečba nesprávna, ale som si istá, že by som nič z tohto nemusela riešiť, keby Zabák ako psychológ, ktorému som sa zverila podľa hesla Nenahlásiš znásilnenie, nechoď ani voliť; za niečo stál (keby som bola sudca, riešila by som všetky prípady doradu – okrem znásilnení, keď Zabák vedel, že je zaujatý, mal od toho dať ruky preč). Keby mal pacient viac ťažkostí naraz, tak o tom, čo je najpálčivejšie (v akom poradí), má rozhodnúť pacient alebo psychológ? Čítala som články o rape syndróme od profesionálov, niektoré znaky sa zhodujú a nemali by sa, iné sa nezhodujú a mali by sa. Pri situačných podnetoch (myšlienky, obrazy) zvonka sa mi vracia pocit, aký som mala, keď sa to stalo (márnosť všetkého, čo som vybudovala, keď aj tak niekto príde a bez mihnutia oka to zničí, akoby sa nechumelilo – niekoľko minút som sledovala epizódu jedného seriálu s Poppy Montgomery, od Vystúp; po Ak chcete ísť za Mestom, musíte mať toho viac; a čo prišlo potom, to bol des, ani minútu som sa nevládala činiť), ako nejaký duch z minulosti, ktorého sa nezbavím, kým neurobím, čo chce, aj niekoľkokrát denne, potom sa zase stratí a čaká na ďalšiu príležitosť – o sto rokov, ak s tým nič nebudem robiť, by to možno bola dokopy celá hodina, aj keď zo zdravotného hľadiska nie je dôležité, ako dlho to trvá, ale koľko škody narobí – smutné je, že „duch“ toho veľa nenahovorí... Viackrát sa mi o tom snívalo, na psychiatrii mávli rukou, že to nič neznamená, takže ani neviem zadefinovať, čo ma trápi. Samotná trauma alebo čo to je ma ani tak neštve ako to, že som mala byť pod dohľadom odborníka, ktorý to naopak svojím neveriacim nepripúšťaním, odmietaním, popieraním, bagatelizovaním a ukazovaním na mňa iba zhoršoval! Troch fóbií som sa zbavila svojpomocne, druhej trvalo 10 rokov, prvej 20 a tretiu som stopla hneď v zárodku, spolieham sa, že aj s týmto si poradím („trojka“ zadrela, že si to, čo sa stalo, nemusím pamätať celkom /nebyť flashbackov, možno by aj mala pravdu/, a že mi terapia určite pomohla aspoň trochu – nebudem ju nútiť, aj keby niekto bol ochotný, je tu tá komplikácia, že už neverím nikomu, kto to robí za peniaze, a Zabákovi by som neverila, ani keby to robil zadarmo), akurát keď idem medzi ľudí, zvykne to končiť nejakou prekérnosťou, aj ja mám svoje limity, jedna prekérnosť mi stačí na 6 mesiacov.
Odborník to vystihne najlepšie
Dovolím si citovať z referátov (súhrnné označenie), ktoré sa týkajú podobného, nie zhodného problému, preto sa budú musieť dámy a páni uspokojiť s tým, že na nich odkážem iba iniciálami, aby nedošlo k tomu, že by boli laickou verejnosťou mylne spájaní s niečím, k čomu sa priamo nevyjadrili.
Otázky zamerané na posúdenie objektívnej reprodukcie, sledovali faktory svedčiace pre alebo proti vierohodnosti výpovede, znalecký posudok k odreninám a podkožným výronom v dôsledku manipulácie obvineného s končatinami poškodenej, sú alebo nie sú zjavné poruchy obmedzujúce pochopenie a interpretáciu prežitej situácie (myslenie, inteligencia, vnímanie, pamäť), psychický stav pacientky sa vracal alebo nevracal často do pôvodnej polohy, bola alebo nebola narušená dôvera v okolie V.L.
Celú veľmi dlhú dobu sa márne snažili traumu spracovať, nedá sa o tom hovoriť, slovo nejde vysloviť; obete prenasledované ďalšími a ďalšími útokmi, naivné očakávať zmenu patologickej formácie v rodine, najodpornejší útok na základné princípy; dojem, že sa dávno nemajú zaoberať; postaviť sa názoru, že primitívna beštiálnosť je normálna, patrí k životu, musí sa vydržať T.R.
Obeť ľahkovážne považovaná za vinníka; prihliadať k formám a spôsobom, stupňom agresie; obeť zmätená a zaskočená, keď páchateľa pozná; obeť prejavuje stratégiu redukovania agresie; silný citový príklon k agresorovi; duševný boj o prežitie; silné emočné reakcie, extrémne psychické bolesti; fáza depresie nastupuje, keď hnev pôvodne smerujúci k páchateľovi obráti obeť do svojho vnútra, sebapoškodzovanie; poníženie, hanba, vyhýbanie sa sociálnym kontaktom, vracajú sa k myšlienkam, ako sa mohli zachovať inak, aby predišli; nočné mory, plač, akútna psychická traumatizácia, obeť odložené reakcie so skúsenosťou už veľmi nespája; pomoc by mala prísť ešte do prvého spánku obete od spáchania činu; edukačná zložka vysvetľujúca, pochopí, že prežíva normálnu reakciu na nenormálnu situáciu; konfrontácia s bezmocnosťou blízkeho; profesionálom znova prevedená nepríjemným zážitkom, bezpečný rámec T.K.
Dni až týždne, náhle zmeny nálady, potreba radikálnych zmien; časti tela vystavené útoku páchateľa najviac, STRACH Z MUŽOV, príznaky PTSD do mesiaca, smútok, masívna tenzia, znalec musí s príznakom neúplnosti počítať; zle sa koncentrujú, predráždené, úľakové reakcie, krátkodobá depresívna reakcia, ich ťažkosti nie sú spájané s tak závažným stresorom, lebo o ňom poškodené jednoducho nehovoria – potom ide, žiaľ, len o terapiu symptomatickú, nie kauzálnu; nie je pravda, že ak nie sú prítomné príznaky viktimizácie/traumatizácie, tak k skutku asi nedošlo; vždy sú krátkodobé následky, výsluchy boli pre introverta náročné a inhibovali správanie až k nespolupráci; úlohu zohráva pravdepodobne aj sekvencia činov po spáchaní, známy páchateľ prelamuje základné ilúzie tvoriace kognitívno-emociálnu bázu duševnej stability; ťažkosti negovala, každá osoba reaguje individuálne, dlhodobé a trpezlivé vyšetrovanie R.P. L.Č. I.Ž.
Z Á V E R
Takže takto sa ku mne správali jediní, ktorí tam boli ako ja duševne a fyzicky zdraví, o čo horšie ich správanie vyznieva: mať pocit samoty v pustine nie je abnormalita, kto by bol o lekároch povedal, akú abnormalitu dokážu vyrobiť. Prvé, čo mi ukázali, boli lôžka s popruhmi, netreba byť zvlášť bystrý, aby bolo jasné, že mi to po tom, čo sa stalo, nepadlo dobre. Aj keby som stokrát mala depresiu, útočníkovi to nedáva právo zadržiavať svojprávnu osobu ani taká diagnóza osobu svojprávnosti nemôže zbaviť. To, čo miesto odstránenia potlačili, vyšlo von. Už rozumiem, prečo sa k nim ľudia vracajú. Sakramenský biznis. Že ste niekomu pomohli, zistíte podľa toho, že druhý raz nepríde. Keď niekoho lajdáctvo živí, tak ho živí: psychiater sa na človeka s problémom; pozerá ako na bianko šek, na ktorý si môže napísať akúkoľvek sumu, a že akúkoľvek, 5 korún to nebude (podľa všetkého chcú za vás inkasovať, robia si z vás strojček na peniaze a je im jedno, či vám pomôžu – kedy naposledy určila nemocnica diagnózu, pri ktorej nie je nutná hospitalizácia? posttraumatický stres je snáď vec dosť vážna, aby o nej vedeli viac psychológovia /okrem Zabáka, pravdaže/ než pscyhiatri). Nedávať rady (veď aký by to malo význam?) budúcim mŕtvolám by som zvládla aj ja, takže si to so Zabákom môžem pokojne vymeniť, len či by Zabák vydržal mojich spolubývajúcich, tým si nie som istá (vec nahraditeľnosti: dokážem zastúpiť robotníka, ale dokázal by robotník zastúpiť mňa? bolo by iste hnusné nadávať na svojho psychológa: môj psychológ je ten, ktorého si ja vyberiem). Vzhľadom na absenciu exemplárneho príkladu (lebo sú stovky vzorov), s ktorým by absolvent operoval pri porovnávaní, by sa mal už študent špecializovať na znásilnenie.
Mám zoznam (nebudem špecifikovať počet, ale je dosť dlhý) osôb, o ktorých som si pôvodne myslela, že sa budem radovať, keď ich do konca života nestretnem, ale teraz ktohovie, či sa budem. Tak či tak, keby som sa chystala zabiť sa, žiadny zo zoznamu by sa netešil. Je to komplikované a ja nie som ten, kto to komplikuje. Lebo som nebola vystavená agresii dosť dlho? Ako dlho je dosť dlho? Prečo sa zrazu poisťovňa neobzerá, komu za čo platí? Kedykoľvek by som chcela prestať, akože som už na 10 spôsobov dokázala, že pochybili, vždy si vybavím, že oni už dávno zabudli, čo je Hippokratesova prísaha. Netúžila som vojsť do annálov ako náučný materiál takto, ale čo už. Že si nemocnica nepreveruje informácie a informátorov, nie je moja chyba. Prečo mám doplácať na chyby druhých? Lebo sú väčší? Však sa ešte ukáže, kto je väčší...
DOLOŽKA – Podľa seba súdim teba
Ak zadanie Prečo sa obesil Vladimír P.?, pán Zabák, ktorý rád spája veci, ktoré spolu nesúvisia (pre formálnu podobnosť, obsah ho nezaujíma), vyriešil tak, že preto, že mu prvý pokus nevyšiel, tak mu vyšiel druhý (za nič nestojím, ešte aj partnerka ma nechala, nikomu nebudem chýbať), pričom nechal odkaz bez adresovania pri hromade piluliek, z čoho možno odvodiť adresovanie personálu – tak je ochotný ignorovať chýbajúci kúsok skladačky, pretože nevysvetľuje iný odkaz, že vôbec vznikol, pán Zabák nepotrebuje, aby veci dávali zmysel, keďže on sám osebe zmysel nedáva. Ja zo spolovice toľkých informácií toto vysvetlenie spolu s chýbajúcim článkom dokážem vyvodiť, záleží na tom, či ľudia chcú, aby veci dávali zmysel.
Súhlasím s tým, že hoci zväčša tí, ktorí užijú chemikálie vo veľkom množstve, na seba chcú iba upozorniť, čo v tomto prípade neplatí, ale: dovolím si poukázať na ďalšie skutočnosti
1) ľudia nemajú radi, keď sa narodia z matky, okrem prípadu, keď sa narodia druhýkrát proti svojej vôli;
2) keby Vladimír P. niečo dal alebo povedal mne, nikto okrem nás dvoch by o tom nevedel, ale tá, ktorú si vybral, je na rozdiel odo mňa extrovert;
3) vojak veľmi dobre vie, že keď jednotlivec poruší pravidlá, doplatia na to všetci;
4) pred činom musel prísť impulz, o ktorom je nepravdepodobné, že by pochádzal od pacienta;
5) keby vojak prejavil náznak posttraumatického stresu, neriešil by ho civilný psychológ v civilnom zariadení, kde by mal Vladimír P. viac možností;
6) je nepravdepodobné, že by civilný psychológ v civilnom zariadení hľadal známky posttraumatického stresu;
7) keby cvičený v boji ušiel (nie stratil sa, na kamerovom zázname by bol dôkaz, že sa netúla v areáli zariadenia, ale vonku) z psychiatrie, hľadali by ho všetky ozbrojené zložky v okruhu 100km a to, že by ho zastrelili, je rovnako dobre možné, ako že by zastrelili niekoho, kto sa naňho podobá, iba preto, že bol v zlom čase na zlom mieste.
Vysvetlenie: Vladimír P. dospel k záveru, že ľudský život je strašné utrpenie, a potreboval zámienku, aby tí, ktorí sú na tej istej lodi a chýbal by im, nemuseli dumať, prečo to urobil, nepochopili by to, keď ešte nedospeli k takému záveru. Problém nastal v tom, že Vladimír P. vôbec nepočítal s tým, že by mu to nevyšlo, a to, že žije, ho nemrzelo tak veľmi ako to, že bol olúpený o právo zabiť sa, bolo na ňom spáchané násilie. Keďže vedel z vlastnej skúsenosti, že posttraumatický stres je sviňa, tak by ho neprial ani nepriateľovi a v civilnej nemocnici, kam sa aj plánoval dostať a sekal dobrotu, aby ho pustili čím skôr, zistil, že minimalizovať škody nie je tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá, svet nie je gombička pre toho, kto má charakter, charakterní vidia mnohé obmedzenia. Takže mal pôvodne v úmysle zbaviť sa utrpenia života mimo zariadenia, lenže ak mu napríklad niekto z personálu položil na stôl niečo podobné tomu, čo videl ako prvé, keď sa s hrôzou prebral, tak pohár pretiekol a zvolil postup, aký zvolil, preto, že sa mu to už nedalo vydržať. Tým pádom mu bolo jedno, či sa personál urazí, že tabletky nejedol, lebo sa mu zbridili, keď nimi nedosiahol to, čo chcel, alebo sa bude utešovať, že kopa nezjedených tabletiek mnohé vysvetľuje a nemusia sa cítiť vinní. Vladimír P. bol strašný demokrat!
Prisnilo sa mi toto: balili sme sa po prázdninovaní u babky koncom júla, bolo to hektické, tak som sa premiestnila, nevediac kde a kedy som stála v tričku s krátkym rukávom na vlakovom nástupišti - -osobné vynechané- - bosá som stúpala po asfaltovom ostrovčeku pokrytom ako prst hrubým a pekne zvlneným ľadom na neďalekú autobusovú stanicu, kde štartovali prepchaté autobusy - -osobné vynechané- - a kde som počula hlásenie, že do konca júla už sú všetky miesta vypredané, cestou späť som zazrela známu tvár, len bola zahmlená, osoba idúca oproti mi podávala papier s tým, či nekúpim lístok, čítala som, čo bolo na „palubnom lístku“ držiac ho zospodu, išlo o rezerváciu dvoch miest v kupé, naľavo bolo hnedou fixkou ručným tlačovým písmom jeho meno a priezvisko každé zvlášť, ostatné plochy /ako na zmluve/ neboli vyplnené, vpravo mala byť označená druhá osoba cudzieho mena /v ktorých sa zo zainteresovaných vyznám najlepšie/ zvláštnym súborom hlások GHW..., nebolo jasné nielen či je meno mužské alebo ženské, ale ani či je skutočné alebo vymyslené – po zložení papiera z výhľadu som išla rovnako slabo oblečenému hovoriť Veď ty žiadny lístok nepotrebuješ; lebo som vedela, že je na stanici z iného dôvodu, ale jeho postava bola tak ďaleko, že odišla hneď, ako som zachytila papier, čiže lístok nechcel predať, ale mi ho dal, rozbehla som sa medzi vlakové dráhy, aby som videla, čo bude nasledovať /nikdy predtým som pri vlakoch nemala cieľ/, nevidela som nič – ak to, čo všetci považujú za pravé, pravé nie je, tak to, čo malo byť pravé, som nikdy nevidela a pri hľadaní, toho, čo pravé je, existuje kľúčenka, ktorá by mohla byť kľúčová; rybár je kód pre pozoruje /ako keď vás niekto nechá vyhrávať iba preto, aby vedel, ako sa budete tváriť, keď dostanete dobré karty/ a premýšľa, a Zabák na veľmi dobre premyslené sám nestačí (syndróm vyhorenia ohrozuje tých, ktorí sa snažia).
Ak 5 rokov štúdia čudného psychológa nemá cenu ani toľko ako jedenkrát sa vyspať, tak by sa mal nad sebou veľmi vážne zamyslieť, či by nemal roztrhať svoj diplom niekto, kto si ho nezaslúži, lebo trýznil bezdôvodne. Silne pochybujem, že by sa v dohľadnej dobe (10 rokov odteraz) našiel psychiater, ktorý by vyslovil názor, že úrad dohľadu pochybil, keď schválil diagnózu fakultnej nemocnice, ktorá pochybila v každom smere. Zďaleka mu nerobím to, čo on robil mne (čakal, že mu za to, že som sa roky trápila sama, mu prinesiem bonboniéru?). Obávam sa, že ani posttraumatický stres sa antidepresívami liečiť nedá. Rozhovor je neefektívna metóda, keď ten druhý nemôže hovoriť, a Zabák by sa furt len rozprával a furt len o sprostostiach. Mám modrú krv, pátram po tom, čo je správne, nie jednoduché, mám dôležitejšie starosti než nejaký posttraumatický stres. V tak biednom zdravotnom stave, v akom som bola, ma Zabák obvinil pred ostatnými, že by som sa bila, akoby som bola nejaký divoch, ktorý patrí do rezervácie; to, že sa opýtal, či som sa pokúsila zabiť sa, bola tiež urážka: keby som sa pokúsila, podarila by sa a nikto by sa ma na to nikdy nespýtal. O čom sa mám rozprávať s niekým, kto posttraumatický stres považuje za depresiu? A stačilo tak málo – byť sebakritický.
Psychológ obvykle nezistí, že máte posttraumatický stres, ak mu to nepoviete, ale poznám najmenej jedného psychológa, ktorý to nezistí, ani keď mu to poviete (hoci iba boxeristke som povedala priamo, že keď ma zdrapil, bolo to, akoby som umrela). Vzhľadom na to, že postraumatický stres vám nepošle esemesku, že prichádza alebo odchádza: ak som geneticky disponovaná mať posttraumatický stres, toto pre fakultnú nemocnicu dobre neskončí.
Momentálne je to tak, že ľudia študujú medicínu nie preto, aby určovali správne diagnózy, ale aby určovali tok peňazí smerom k sebe – ak sa to nezmení, pacienti si budú musieť určovať diagnózy sami.
Chcete radu od niekoho, kto plakal spravidla každý deň? Obvykle neplačete nad faktom, ale nad myšlienkou, ktorá vyjadruje, čo cítite, a tá spôsobuje vibráciu. S vybráciou toho veľa nespravíte, ale myšlienky sa dajú tvarovať ako plastelína.
Nie je samozrejmé, že Ježiš z Nazaretu prišiel na to, že je mesiáš, iba pomocou ľudského mozgu: ľudia dokážu oveľa viac, než si myslia. Kým budem vládať, budem bojovať za to, aby viac k podobnému pochybeniu nedošlo.
