kto by zamenil čo i len jedno slovo. Keď som sídlo navštívil prvý raz, aspoň teda prvý raz ako sídlo, na tabuli cez celú stenu viseli správy, napríklad Do sídla bolo privedených deväť osôb, sedem z nich odišlo, detaily sú tajné; alebo Dvadsaťtri Rastislavanov je permanentne sledovaných a pri páchaní akéhokoľvek trestaného činu budú bez výstrahy zlikvidovaní ako nepriatelia štátu. Pred vstupnými dverami nápis V tomto objekte sú zakázané elektronické zariadenia a elektrické vodiče; o tri metre ďalej Ako by ste žili s tým, že ste usmrtili kráľovnú neúmyselne? a do tretice Pokaziť kráľovnej náladu je vlastizrada, kráľovná nie je osoba, ale štát. Drsné. Z odporúčaní by som spomenul Odporúča sa, aby sa živnosťou nazývala činnosť, z ktorej má podnikateľ väčší zisk než stratu. Za takýchto okolností som bol odvedený od práce na toto miesto. Ujal sa ma úradník, obliekol ma, utrel mi tvár a postavil ma pred krídlovú bránu a podotkol: „Idete sem ako na popravu.“ Ledva som lapal dych. Prehol chrbát dozadu, zdvihol bradu a ruku zovretú v päsť si založil, aby hosť urobil to isté. Poučil ma: „Dve veci – prvá, počkajte na vyzvanie – druhá, starostlivo si zvážte, čo poviete ako prvé, zapamätá si to, ráčil by som súvislú vetu.“ Otvorila sa rozľahlá miestnosť, postúpil som vpred. Potom medzi mnou a jej veličenstvom prebehol veľmi dynamický rozhovor.
Na moje prekvapenie začala s úsmevom: „Musím sa s tebou súrne poradiť. Pristane ti. To, čo sa dozvieš, je štátne tajomstvo. Poď za mnou.“ V súkromí nadviazala: „Dostala som podmienku vydať sa, ako si predstavuješ kráľa? Aký by mal byť?“ Bez akéhokoľvek premýšľania som zo seba vypustil: „Nuž teda, mal by byť zdravý, spoľahlivý, plniť svoje záväzky, uprednostňovať záujmy štátu pred vlastnými a otvorený ku krajanom.“ Zvážnela a skonštatovala: „Verný a pracovitý – uvedomuješ si, že si popísal sám seba?“ Uznávam, že do klepca som sa chytil sám. Namietol som: „Ale ja som ženatý.“ Moja drahá priateľka opäť dokázala, že je pripravená, niet nad tajnú službu: „Nie cirkevne.“ Zajachtal som: „To-to to je hotová vec?“ Nezaprela diplomatického ducha: „So slobodnou vôľou nič nenarobím a s následkami ani nechcem.“ Povedal som nahlas, čo si myslím: „To sa dá? Kedy? Prečo ja?“ Ohradila sa: „Ja to zariadim, ak dovolíš.“ Zataktizoval som: „Sú ponuky, ktoré sa neodmietajú.“ Zatriasla sa spokojnosťou: „Správne. Mám nárok na to najlepšie, čo ponúka táto krajina. Nezaujíma ma, aký tablet má Barack Obama. A platia ma za to, že viem, čo je najlepšie.“ Informoval som sa: „Na papieri alebo so všetkým?“ Vyložila: „Nenaplnené manželstvo je neplatné, potrebujem platné. Samozrejme, keď si vysporiadaš veci.“ Vyznal som obavy: „Môj syn?“ Hneď zareagovala: „Chceš vyjednávať? Mám ho poslať na Harvard? Bolo by vhodné, aby ste sa päť rokov nestretávali. Mám mu to vysvetliť?“ Ukončil som tému: „Blahoželám k vymenovaniu. Ako sa ti to podarilo, vám podarilo?“ Upokojila ma: „Sme sami. Už za školských čias som dostávala politikov do kolien, to dobre vieš, a royálne jazyky sa učím rýchlejšie než ostatné. Mám to v krvi. Pekné, že si si všimol.“ Ospravedlnil som sa: „Môžem ísť?“ Zaklincovala: „Choď. Naozaj si si myslel, že by som tak významný post ponúkla niekomu, kto by ho chcel? Tvoj život, ako ho poznáš, sa čoskoro skončí.“
--ak sa zadarí, bude pokračovanie--
