Čomu mozog negeneruje nadpis

počujem známu vetu Pani, môžem sa opýtať?, pri ktorej sa odporúča neotáčať sa k rómskemu spoluobčanovi dychtiacemu po vašich peniazoch, áno, existuje aj variant s hodinami - kráčala som ďalej, kým ženička nevyrukovala s hľadaním adresy, to bol nový prvok, dobre, kážem jej ísť za mnou porovnávajúc v duchu, ako ja by som nepriznala nevedomosť a nasledovala svojho navádzača potichu a nenápadne... takže schádzame z chodníka tam, kde nie je obrubník, ale šikmina pre kočíky, keďže ona tlačí dieťa pred sebou, čoskoro ukazujem na fasádu na obzore, rozhodujem sa medzi trasou ponad rieku alebo dlhšou obchádzkou, uvažujem, že keby bola zápcha, dávno by som odložila výpočty o priechode pre peších... putujem pohodlnou skratkou skrz trávnik, ona za mnou, vchádzam otočnými dverami, ona za mnou, ešte sa vytrepala aj hore eskalátorom (nie je moja hanba, že na prízemie sa nesituovali), navolila si poradie pomocou vydávača lístkov a keď som odchádzala, stále tam čakala. Rozum mi nechce pobrať, že v tom nie je háčik.