Denne sa ovládam, aby som tiež poniektorým aspoň tie ich telefóny nešmarila o zem. Hlavne ženy, ale ani páni nie sú výnimkou, dokážu neobmedzenými minútami šponovať nervy do krajnosti. Je to bezohľadnosť a maximálna neslušnosť, keď musia všetci v nejakom uzatvorenom priestore povinne zdielať intímnosti telefonujúceho. Nerozumiem absolútnej idiskrétnosti, keď niekto dokáže svoje súkromnie vybľakovať na celú hubu. Na to, že som nútená dozvedať sa nevyžiadané informácie a neustále niekto narušuje moje interno, keď si chcem trebárs po práci v mestskej doprave prečítať knihu, alebo len tak vypnúť v čakárni u lekára, začínam byť už naozaj dosť alergická. Pohrávam sa s myšlienkou, že jednoducho pristúpim k tým ľuďom a stlačim ukončenie hovoru. Ale zatiaľ ma ešte brzdí strach, že by mi mohol niekto streliť. Zatiaľ... Tento novodobý fenomén exibicionizmu mi hrozne vadí. Netvrdím, že mne telefón nikdy nezazvoní na verejnosti, ale snažím sa čo najrýchlejšie vybaviť, čo treba a súkromné vyprávačky si nechám napotom, keď nimi nebudem obťažovať okolie.
Dnes ráno som sa zapojila do konverzácie, keď moja spolusediaca v električke nie a nie skončiť s popisovaním nespokojnosti s kaderníčkou, u ktorej bola minulý týždeň. Po dvadsiatich minútach som sa neovládla a povedala som jej, že s tou prírodnou šteťou, čo má na hlave by neurobil nič lepšieho nikto na svete. No čo???!!! Keď už zatiahne celý vagón do jej hovoru, tak nech to má aspoň nejaký efekt!
