Mám overené, že jediný spôsob, ako si zachovať funkčnosť do budúcna, spočíva v odprataní sa na na pár dní od všetkých stresov. Keď mám problém nerozplakať sa už aj nad tým, že nefunguje výťah, jednoducho vypadnem niekam, kde sa dobijem a potom na mne môžu zase nejaký čas aj orať.
Oklikala som si stránky o počasí a zistila, že jediné teplo, ktoré si môžem dovoliť je v Egypte. Nevadi, hlavné je more a teplo, netrvám na kubánskom, či inom, päťnásobne drahšom. V podstate som asi v minulom živote bola arabka, lebo odkedy sa motám občas po svete, nikdy mi nevadilo, že to v tamtých krajinách „vonia" trošku orignálne. Neiritujú ma smetiská popri cestách, pokiaľ mi potkany nebehajú po izbe v hotely. Nemám problém umývať si zuby s tamojšou vodou, dokažem ju aj piť a nestráviť následne krušné chvíle pri objimaní záchodovej misy. Dokážem hodiny sedieť a fascinovaná tamojším koloritom pozerať na domácich, ako si žijú svoj život. Baví ma jednať sa s nimi o cenách, milujem keď mi dovolia fajčiť v parfumériách, odkiaľ po hodine výjdem „vyudovaná" ( orientálne vyvoňaná) na najbližšieho pol roka. Nerozčuľuje ma vtieravé vynukovanie tovaru a obdivujem ich umenie odkladať všetko na poslednú chviľu, alebo na nikdy. Tunisko mám radšej, kvôli možnosti voľnejšieho pohybu, v ňom si trúfam aj na potulky bez mužského doprovodu, lenže tam je teraz ešte len chabých dvadsať stupňov a more studené, takže Egypt.
Otvorila som internetove cestovky a intuícia nesklamala, nejaké odlety o dva dni ešte boli k dispozícii. Ideálne! Veriac, že narýchlo týždeň voľna v práci vybavím, oddávam sa najkrajšej predohre na svete. Dva hotely v Sharme buchli také zľavy, že ani doma sa za tú sumu nenajem. Predýchavam vzrušenie z bleskového rozhodnutia a som spokojná, že dokážem robiť rozhodnutia v prospech seba, lebo, kto mi už spraví dobre, keď nie ja sama. Vízia týždňového vyvaľovania sa v teplúčku, na lehátku s knihou, dva krát denne volejbal, prechádzky po pláži, navarené, upratané, jediná starosť, či si nalakovať nechty na červeno, či bordovo, ma vynášala do oblakov.
A potom sa postupne moje tešenie premieňalo na zlé tušenie, že z Egyptu v najbližšej dobe nič nebude. Najskôr mi odriekol frajer, nevie sa uvoľniť v práci, potom syn, že diplomovka. Dcéru nemôžem zobrať, dosť sa nablicuje aj bez môjho pričinenia, kamarátku vraj nepustí snúbenec, ďalšia nemá peniaze. Volala som ešte zopár ľuďom, že poďte, oddýchneme si! Nezabral nikto. Vzdala som to, sama ísť nechcem. A mám pocit, že všetci sa iba vyhovárali, aby neboli v deň volieb mimo Slovenska. Ak to ten Kiska náhodou nevyhrá, nech si ma potom neželá, keď už ma všetci moji známi nechali v štichu, len aby mohli za neho hlasovať!
