Počuť chvály na „zmeny k lepšiemu", pretože najviac počuť tých, čo sú schopní zaplatiť si mediálny priestor.
Skúste sa však spýtať tých, čo si pamätajú éru „socializmu", ktorým pozatvárali továrne a porušili družstvá, kde pracovali. Choďte do čakárni, kde sedia chorí, čo nemajú desať eur na prednostné vyšetrenie, zájdite do vlakov a autobusov, v ktorých sa prepravujú tí, čo nevedia „uživiť" ani jediné auto v rodine a spýtajte sa ich! Spýtajte sa, v čom sa zmenil ich život k lepšiemu?
Dozviete sa od nich, že predtým si museli dávať pozor na protikomunistické reči, teraz sa boja povedať čokoľvek. Neodvážia sa sťažovať na aroganciu a lenivosť cigáňov, nechcú riskovať zdemolovanie domu a udania za rasizmus. Nekritizujú islamizáciu Európy - terorizmus nie je sranda. Boja sa capnúť decku na zadok, riskovali by udanie za týranie. Povedia vám, že život potulnej mačky je dôležitejší ako život dôchodcov, tým útulky nikto nestavia. Ochorejú, z péenky nevyžijú. Pokúsia sa podnikať, vyrúbia im také odvody, že každý socialkár má čistý príjem vyšší. Do sociálneho programu sa nedostanú, lebo dávky sa vyrátavajú spätne a prežiť minimálne rok bez príjimu a bez úspor nedokáže ani Coperfield. Majú hold smolu, nestihli vlak, sedia v ňom tí, čo sa poctivo flákali stále. Výsada vycestovania, sa pre desaťtisíce zmenila na jedinú možnosť ako vyžiť, na nočnú moru, keď celé mesiace hlušia v bolestnom odlúčení od svojich detí.
Spýtajte sa väčšiny, či by nevymenila možnosť cestovať za prácu, mandarinky a tridsať druhov toaletného papiera, za možnosť vyštudovať bez zruinovania rodiny.
Protekcia na školách prekvitá ďalej. Upláca sa u lekárov a na úradoch, zmenili sa akurát taxy. Možnosť cestovať? Za čo?? Kto si dnes dovolí zaplatiť tábor pre deti? Predtým sa chodilo na tri týždne za pár korún. Poradovníky na autá? No, áno, boli, ale nehorelo, autobusy a vlaky chodili často a aj do najzapadnutejších kútov. Že nemali plné skrine handier? Dobre, ale chleba je treba kúpiť častejšie a dnešné ceny potravín sú neúnosné. Čakalo sa na byty. Sedí, ale keď si dnes kúpia najmenšiu garsónku, na ktorú čakať netreba, môžu sa isť rovno pásť, lebo najbližších dvadsať rokov nebudú mať čo jesť.
Spýtajte sa, koľkí by menili istoty a obmedzenia minulosti za tie súčasné? Či by väčšina nevymenila možnosť povedať slobodne svoj názor za život bez strachu o základnú existenciu a za primárne istoty? Také tie, že budú mať prácu, ktorá nakŕmi ich deti, že slušnosť a vzdelanie sú cennejšie, ako schopnosť okrádať a klamať.
Netrúfam si odhadnúť, koľkí by opäť štrngali kľúčami, keby mali odžitých posledných dvadsať rokov na Slovensku. Keď som sa pýtala ja, zistila som, že ľudia porovnávajú „vtedy" a „teraz". V neprospech dneška.