Karl zomrel pred tromi mesiacmi. Myslím, že dobrovoľne a rád. Po zrelej úvahe, možno s trochou výčitiek svedomia, ale únava zo života bola silnejšia, ako láska. A tá jeho teda bola obrovská!!! Trvala šesťdesiat rokov na tomto svete a som presvedčená, že na tom druhom trvá naďalej.
Bol od svojej Rozy mladší o takmer desať rokov. Bezdetný manželský pár. Roza šiestym rokom pripútaná na invalidný vozík, čiastočne ochrnutá po úraze. Keď som ju prvý krát uvidela, priznám sa, zľakla som sa jej. Nepríjemnejšieho človeka som dovtedy nestretla. Fyzická krása, podľa fotiek, čo som neskôr videla, nikdy nebola jej devízou. Lenže ona bola škaredou hlavne zlom, ktoré z nej razilo na sto honov!
Vtedy, pred rokmi, jej Karl chcel na balkóne ukázať, ako jasne žiari Sirius. Stará dáma dostala závrat a spadla tak nešťastne, že si zlomila krčný stavec. Odvtedy nenávidí hviezdy. A ja mám pocit, že aj všetkých a všetko ostatné. Vesmír deväťdesiat ročnej ženy sa scvrkol na tri miestnosti, z ktorých jedna je záchod. V obrovskom byte, v dome kde Straus tvoril svoje najkrajšie valčíky, odmieta vyjsť aspoň na balkón. Neviem, čo cíti. Nevidela som ju plakať, keď sa Karl prednedávnom v jedno ráno neprebudil. Nebola na pohrebe, ani na zádušnej omši.
Plánoval svoju smrť, vedel, že príde. Vzdal takmer šesťročný boj o lásku svojej ženy a systematicky sa upil k smrti. Bol lekár, presne vedel k čomu smeruje, keď pred dvomi rokmi začal svoju rezignáciu. Nádherný človek z vonku aj z vnútra, dobrák najhrubšieho zrna, srandista a intelektuál. Roky po nehode sa o ženu obetavo staral. Dňom a nocou jej bol k dispozícii. Fungoval ako ošetrovateľ, spoločník, varil, viedol domácnosť. Vzdal sa večerov v opere, bez svojej Rozy nenavštívil ani jedinú vernisáž. Priatelia, s ktorými dovtedy prežívali aktívny spoločenský život sa postupne vytratili, jedine Hilde, bývala kolegyňa, dodnes vytrvalo telefonuje každý deň, napriek nezáujmu z „druhej" strany. Roza odohnala z ich života takmer každého. Neviem, aká bola predtým, je isté, že jej ťažký údel by s úsmevom znášal málokto, ale ignorácia, s akou ona denne "oceňovala" Karlovu snahu uľahčiť a spríjemniť jej život, ho bičovala do krvi. Miloval ju celý život a bola pre neho bohyňou aj na vozíku so slinami mimovoľne stekajúcimi po jej brade.
„Čo je dobré pre moju ženu, je pre mňa vynikajúce", bola odpoveď na to, ako zvláda izoláciu. Raz sme spolu zašli na pivo a ja som nadhodila, že to musela byť veľká láska - vekový rozdiel v jeho neprospech kontra prudérna viedenská smotánka. Oči, ktorými sa vedel neskutočne smiať, sa naliali slzami: "Milujem ju presne tak, ako som ju miloval po prvom stretnutí. Veľmi, silno, navždy". Nerozplakal sa, všetko dusil v sebe. Bolesť, strach, bezmocnosť, túžbu, únavu. Takto to vyzerá, keď jeden miluje viac... To bolo niekedy pol roka pred jeho smrťou a ja som už vtedy tušila, že sa vzdáva a ďalej už nevládze.
Potreboval, aby mu jeho láska odpustila, že jej chcel ukázať hviezdu.
