A, nepôjde len o zanedbateľné mihnutie sa v zábere. Nič také! Obsadili ma do jednej z hlavných úloh. Kamarátka s frajerom! Už dávnejšie sa prihlásili do televíznej súťaže.
Strávili sme trištvrte dňa vypĺňanim formulárov a odpovedaním na otázky na výberovom konkzrze. Zošokovaná stavom exteriéru a interiéru Mlynskej doliny, sklamaná, že sa mi za celý čas nepodarilo stretnúť ani jedinú televiznu „osobnosť", začala som pomaly dúfať, že nás možno ani nevyberú. Ale!!!, kvalitu rozpoznali!
O dva týždne som si natiahla budík na tretiu ráno, aby som mala čas dokonale sa naličiť a nastajlovať (veď, telka!!!) a o siedmej ma moji spolustaaristi vyzdvihli na bratislavskej hlavnej stanici. Stihla som si ešte v automate kúpiť svoju rannú akožekávu a už som sa, tlačiac na zadnom sedadle spolu s Adinym synom a jeho kamarátom, viezla na svoje prvé nakrúcanie. Vedeli ste, že pri prudkom zabrzdení na červenú dokáže káva vyskočiť z kelímka a krááásnym oblúkom medzerou popri dverách a predným sedadlom, preskočiť na nohavice šoféra??? Myslela som, že ma Jaro zabije za jazdy!
Dorazili sme do telky v propozične stanovenom čase. Nikde nikoho, iba vrátnika sme naštvali. Keby vedel, že bude musieť každú chviľu otvaráť a zatvárať kôli nám dvere, lebo vzrušenie podporuje chuť na cigaretu, určite nás nechá stať na daždi pred budovou. Hodinu čakania na asistentku produkčnej, sme si krátili úvahami, ako naložíme s výhrou. Názory sa líšili v závislosti od vekového zloženia nášho tímu (18-45) a kým sme sa stihli pohádať, či pôjdeme na spoločnú dovolenku, alebo si peniaze rozdelíme na päť častí, poschádzali sa postupne aj naši súperi a konečne nás natlačili do šatní. Samotnému natáčaniu ešte predchádzali organizačné pokyny a kedˇsom do formulára odmietla vpísať svoje rodné číslo, s tým, že im musí stačiť dátum narodenia, chceli nás vylúčiť. Pri pohľade na zhrozené a pomstu sľubujúce ksichty mojich spoluhráčov, som sa radšej protestov vzdala a poslušne som obetovala svoje práva na oltár slávy.
No, a potom to začalo! V ten deň bolo naplánované prednatočiť šesť, či sedem častí. Kým sme sa dostali na radu my (boli sme naplánovaní do posledného duelu, čo bolo pripísané môjmu rannému konfliktu s asistentkou produkcie), obsadili nás do „dôležitej" pozície neplateného komparzu. Nehovorím, že sme sa nudili, naopak, užívali sme si atmosféru a Bičana, ale skúste si niekedy desať hodin s malými prestávkami odsedieť na drevenných laviciach bez operadiel a na pokyn o dušu tlieskať. Pri nájazde kamery sa vyžadovalo vzpriamené sedenie a prudko veselý výraz, najlepšie rehot. Zápolením o titul „najprevedčivejšia komparzistka okresu" som si už po prvých troch hodinách nahnala kŕče nielen do nôh a chrbta, ale mala som matný pocit, že sa mi už nikdy nepodarí spojiť hornú peru s dolnou. O dvanástej vypli klimatizáciu, lebo údržbarovi padla, a tak, kým sme sa o šiestej večer dostali pred kamery, bola som nadobro „dorobená" jako kôň! Makeup som mala rozpustený teplom do stratena, oči jak angorák od silného osvetlenia, namiesto „mladistvého, vzdušného" účesu, mi hniezdil na hlave pačáč lakom zlepenej prírodnej štete. Niečo také, čo vídavam vo filmoch, že pred „ostrou" vás usadia do maskérne a nalíčia sa nekonalo, pravdepodobne v tejto relácii kladú dôraz na prirodzenosť. Aspoň, že televízia neprenáša pachy, lebo už ani môj chanel nedokázal zabrániť, aby som necítila samú seba.
Zhrnutie? Vypadli sme v prvom kole! Podcenili sme prípravu a zanedbali taktiku. Dokázali sme založiť krásne útočné akcie, ukázali sme skvelý ťah na bránku, ale koncovky sa nám nevydarili - všetky nahrané body sme v rozhodujúcej chvíli veľmi lacno predali súperovi. Nevadí!!! To, hlavné, prečo sme tam prihlásili, sme splnili! Strávila som so svojimi najlepšími priateľmi skvelý deň. Nasmiali sme sa ako už dávno nie, prešla som popred šatňami Banášovej a Magálovej. Spomenula som si na televízny silvester, ktorý bol natočený na tom velikánskom schodišti niekedy pred tridsiatimi rokmi. Skoro som tie schody nespoznala. Rokmi stratili na pompéznosti a lesku. Zažila som si na vlastnej koži trému z kamery a aké je to pred ňou stáť a zo všetkých síl sa snažiť nepôsobiť ako Mr. Bean. V telke majú skvelú kávu a fakt tam výborne varia. Za dva kompletné obedy aj so šalátmi plus kofolu som zaplatila niečo cez deväť eur a ešte si aj pri vedľajší stôl sadol Plesnik! Úžasné!
Tak, som teda zvedavá! Nie na to, ako dnes večer dopadneme. Ani ponuka nezanedbateľného úplatku režiséra neprimäla povystrihovať naše nesprávne odpovede a pomocou techniky kamuflovať výsledky. Takže tam je všetko jasné. Skôr ma zaujíma, či bude na niektorom zábere vidieť ten kávový fľak na Jarových „kostolných" rifliach?!
P.S. Pozdravujem môjho Jakuba, ktorý si tam celý ten deň odkrútil s nami, ale nužije si svojich pár minút slávy v telke. V pozícii náhradnika si navyše odtrpel dosť krušné chvíle, keď jeho matka trapasila nesprávnymi odpoveďami. Pozerala som bokom, ako gúľa a prevracia očami. Ale, keď bolo „dobojované", gentlemansky sa zmieril so svojím podielom na nulovom zisku z prehry a pochválil nás s Aďou, že sme výborne vyzerali!
