Viem , že pri zavetrení akéhokoľvek ohrozenia mojich detí v sekunde otrasiem zo seba nános kultúrnosti, ohľaduplnosti, v krajných prípadoch nie som schopná zachovávať slušnosť. Celkom jasne si viem predstaviť, že by mi nerobilo problém ani fyzicky sa vysporiadať s kýmkoľvek, kto by ohrozil moje dieťa na živote. Nezlučuje sa to s desatorom, ale, v takom prípade by som „zabila". Pripúšťam, možno som v tomto mojom „kvočkovstve" trochu extrémistka.
V takej situácii nie je podstatné, že je to osoba, ktorej ide možno práve o dobro môjho dieťaťa, že do očí bije moje zlyhanie. Vtedy sa mi sčervenieva zrak, vyrážam do protiútoku. Dokážem sa pohádať aj s vlastnou matkou. Niekedy dosť škaredo. Len aby som uchránila moje dieťa. Veru, taká som ja!!! Ako všetky matere na svete. Možno sa nájdu drobné odlišnosti - niektoré sme zásadovejšie, iné zase flegmatickejšie, alebo pohodlnejšie. Ale každá jedna sa usiluje svoje deti chrániť zubami nechtami pred všetkým a všetkými.
Otázne je, či je to vždy na mieste? Možno tými ochrannými fóliami zabránime vdýchnutiu sem tam nejakého alergénu, ale postupne sa nám decko zadusí, lebo neprepustia ani kyslík. Naše ochranné krídla môžu preplieskať náhodných okolostojacich a jedným z rizík je aj to, že nimi môžeme, síce nechtiac a s najlepším úmyslom, rozflákať hubu práve tomu nášmu chránencovi.Bežný rodič použije absolútne všetky, aj tie najkrajnejšie prostriedky, len aby jeho syn, či dcéra prežil. Keď už nejde doslova o život, aj pohodlie, bezpečnosť a bezstarostnosť dieťaťa je tiež dôvodom na zabojovanie. Takže, chápem matku a otca píšucich prezidentovi žiadosť o milosť.
Určite by som ju napísala tiež, keby môjho syna čakali roky v base. Napísala by som ju, aj keby som si bola vedomá, že tú basu si vyslúžil oprávnene. Stále by to bol môj chlapec, ktorý síce spravil niečo zlé, ale pri predstave, že ho čaká väzenie, upísala by som sa aj čertovi, len aby, tam nemusel isť. Snažila by som sa zmedializovať čo sa dá, zmanipulovať hoci aj celý národ, len aby som dosiahla zmiernenie trestu. Bolo by mi jedno, či konám morálne, eticky, spravodlivo, slušne. Ignorovala by som konvencie, princípy, názory, realitu...Všetky prostriedky by svätili účel ochrániť môjho syna! Pravdepodobne by som neváhala byť bezohľadná, zákerná, sebecká. Klamala by som, očierňovala, zamlčovala, skresľovala, vydierala, zveličovala, bagatelizovala, urážala...Vždy sa budeme biť za tých našich „nevďačníkov", sme jednoducho nekritické, neobjektívne, nespravodlivé. Takže, neodsudzujem rodičov, ktorí sa snažia spraviť pre svojho syna maximum. Chápem ich pohnútky, pocity, lásku.
Len, nechápem všetkých tých ľudí, ktorí sa pod výzvu o milosť podpíšu len na základe bulvárne ladených informácií.
Som v podstate iba laický vnímateľ prípadu. Potencionálny cieľový objekt, mediálnej kampane smerujúcej k naháňaniu podpisov na petíciu. Neviem, ako to s medializáciou prebieha doma, na Slovensku, čo sa týka televízie, rozhlasu a printov. Ja mám sprostredkované informácie iba z toho, čo sa dá vyžmýkať z internetu, pretože som momentálne v zahraničí.
Prvý podnet som zachytila v akomsi článku, v ktorom matka obviňuje sudcu a štát, že jej synovi zničili život, že ich (asi tých sudcov a policajtov?) preklína, a že, jej syna mohli rovno popraviť, keď už mu takú pálku vyrubili.
Článok plne splnil, čo sa od neho očakávalo, vzbudil moju zvedavosť. Začala som „ňúriť", o čo vlastne ide. Výhoda čisto internetovej informovanosti spočíva v tom, že vo väčšine prípadov poskytujú zverejnené články pod čiarou diskusné fóra. To televízia a printy nemajú. V novinách sa dočítate to, čo chce odprezentovať vydavateľ, odvysielať redakcia, ale reakcia, prípadne názor druhej strany, či oponentov je tabu. Podsunú vám, čo chcú, čo predáva, čo niekto zaplatil a dovidenia.
Keby ma kŕmili tri krát denne tým, čo som sa dozvedela z jednotlivých článkov uverejnených cez internet, podpísala by som aj vysvätenie mladého nádejného hokejistu, nielen petíciu! Dokonca by som uvažovala nad zahájením zbierky na jeho sochu. Aby bola uctená pamiatka nespravodlivo odsúdenej obete nášho súdnictva a aby navždy malo ľudu čo pripomínať svojvoľné a nekompetentné šafárenie so zákonom, bezohľadnosť, surovosť a neadekvátnosť rozsudku, ktorý zničil mladíka, stelesnenú to cnosť a nevinnosť, veď, on sa „len" opil a spravil chybu. Nikoho nezabil, bola to „nerozvážnosť".
Lenže, diskusie existujú! Tak som sa dozvedela, že policajtke zlomil nohu a poranil koleno. Tá bude mať do konca života trvalé následky. Celé sa to zomlelo preto, že predtým zbil dvoch ľudí. Na prvom pojednávaní opľul sudcu a už z minulosti sa „hrdí" zápismi v trestnom registri za bitky a výtržníctvo. Podľa diskutujúcich mal už na svojom konte podmienečný trest. Ak je to pravda, prečo toto zamlčujú petičiari?
A rozčuľuje ma, ako ľudia porovnávajú neporovnateľné. Neexistuje predsa, aby žiadosť o milosť, respektíve petícia na jej podporu, bola podložená konfrontáciou s úplne odlišnými trestnými činmi. Keď Žitný zmláti policajta, potom prosím, porovnávajme výšky ich trestov! Tiež sa vo viacerých prípadoch neviem stotožniť s tým, ako boli niektoré procesy ukončené, ale to s týmto prípadom nemôžeme dávať dokopy. A už vôbec nie, argumentovať tým pri podpore žiadosti o milosť.
Osobne by ma k podpísaniu petície možno motivovalo, keby som sa dozvedela, že mladý obetoval svoj voľný čas a pomáhal starým ľuďom, alebo, že chodil pravidelne aspoň venčiť psíkov do útulku...možno by zabral nejaký hrdinský čin, snáď keby naučil korčuľovať zopár drobcov v detskom tábore?!? Žiadne info v podobnom duchu som nezarigistrovala.
Takže, nepodpíšem!
A ak prezident udelí v tomto prípade milosť, vysmeje sa tým všetkým policajtom!!!
OK, tí naši, poniektorí, sú, akí sú. Ale, všade, na celom svete platí nedotknuteľnosť verejného činiteľa. A za porušenie sú veľmi vysoké tresty. Je to logické a tak to má byť! Ak by život a zdravie policajta nemali byť v prípade ohrozenia vysoko cenené, ako by sme mohli očakávať a počítať s tým, že nás dokážu a budú chcieť a môcť ochrániť?
Mám veľkú chuť spísať petíciu proti petícii za omilostenie človeka, ktorý napadol policajta. Pretože čo, keď moju dcéru raz budú mlátiť niekde nejakí „grázli" ??? Zavolá políciu a tá sa akurát tak vykašle na to, ísť niekam niekoho ratovať??? Ja by som tiež neriskovala, keby som vedela, že ma môže hocikto dokopať!
Sila policajta nemôže byť ponímaná doslovne, na základe jeho telesných dispozícii.
Moc policajta musí vyplývať z autority, ktorá ma oporu v zákone.
