Vtedajší prezident sa ujímal svojho úradu touto prísahou:
„Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem...."
Dnešný prezident skladá sľub:
"Sľubujem na svoju česť a svedomie ....."
No, pokrok nezastavíš! Jeden prisahal na Boha, druhý už iba sľubuje. A to mi príde ako dosť slabá motivácia a záruka. Veď, keby niečo, tak sa nič až také strašného nestane. Pokiaľ viem, napríklad všetci športovci, ktorí napriek olympijskym sľubom dopovali, prišli maximálne tak o to, čo nemali, o česť a možno ich hryzie aj trochu svedomie. S tým sa dá fungovať ďalej. Ja by som všetkým, od prezidenta, cez ministrov, poslancov, až po posledného štátneho zamestnanca, dala prisahať. Aj tým športovcom! A nie na česť a svedomie, ale na zdravie. Na zdravie každého z nich, na zdravie ich blízkych a ich detí. A predtým by som im porozprávala, ako sa s takou prísahou neoplatí zahrávať! Z mojej skúsenosti, veľmi zlej, by sa možno poučili, že prísahy sa nedávajú len tak, aby sme niekoho oblbli a potom si zase robili, čo sa nám práve hodí. Možno by sa kandidátky preriedili. Aj rekordy.
P.S. Tým rokom 1939 nesledujem absolútne nič iné, iba príklad. A celkom by ma zaujímalo, kedy a prečo sa slovo prisahám, zamenilo za sľubujem, toho sa mi nepodarilo dopátrať.
