Boh chodí do prázdnych kostolov...

Raz som skúsila podviesť. Rozvláčne som sa obliekala, všetkých zdržiavala, až sa rozhodliodíjsť na omšu bezo mňa. Dostala som za úlohu zamknúť dvere. Aj som zamkla. Zvnútra. Než navarili nedeľný obed, zodrali ma ako hada...
Odvtedy dokážem jasne pomenovať svoj vzťah ku kresťanstvu na slovenský spôsob.
Volá sa Vzdor. Vzdor voči jeho inštitúcii, ktorej pracovným nástrojom je strach.

Keď sa dnes dívam na obrázky moslimských detí, mávajúcich samopalmi do objektívu kamery, alebo na staré obrázky Hitlerjugend, spomeniem si na svojich 6 rokov.
Bola som v niečom iná? Ani nie. Viedli ma rodičia, ktorí niečomu verili a ja som ich poslušne nasledovala. Idilické obrázky kresťanských rodín pre mňa nevyznievajú až tak idilicky.
Viem svoje.
V lepšom prípade v nich nežný dotyk cirkevných praktík prebudí odpor, v horšom o nich budú štatistické prieskumyhovoriť, ako o formálne sa hlásiacich ku kresťanskej viere.

Dnes mám rozprávky na DVD a nikto ma z domu nevyháňa. Ostatné sa nezmenilo. Úderom deviatej začínajú manévre.Stojím pri okne a pozorujem.
Kým sú v kostole, doma im buble v hrnci hovädzia polievka. Majú na sebe svoje najlepšie šaty. Nedeľné.
Najlepšie úlovky z poľských trhov dokonale ladia s umelou kvetinovou výzdobou rovnakého pôvodu. Väčšina chodí zo zvyku a z obavy. Aby horšie nebolo. Je ich plný kostol. Umelé šaty, umelé kvety, povrchná viera. Žijú si svoj konzumný spôsob kresťanstva.
Doma sa modlia k iným bohom a môj Boh to vie.

Môj boh nechodí do plných kostolov...

..kým na kňazov za oltárom svietia reflektory, môj Boh stojí v tom najtmavšom kúte..
..kým sa kardináli obkrúcajú purpurovými pásmi, môj Boh predáva Nota Bene
..kým sa cirkevná elita prihovára z televízie, môj Boh sedí v kine, díva sa na Pianistu
a chrúme popcorn
..kým si turisti kupujú vstupenky do kostolov, môj Boh trpezlivo čaká, kým príde na rad..
..kým si komunálni poslanci KDH parcelujú mestský majetok, môj Boh z trucu volí komunistov..

Môj Boh dvíha pováľané náhrobky židovských cintorínov a krstí deti pravoslávnych manželov, ktoré odmietol pokrstiť rímsko-katolícky kňaz. Trasie sa v chlade chrómu a skla funkcionalistických katedrál, oslavujúcich ego svojho staviteľa.
Túla sa po staveniskách a odkladá si úlomky starých fresiek.

Môj Boh sa mi díva do očí, keď vravím..Verím v Boha..
Môj Boh je múdry..necháva ľuďom slobodnú vôľu, ale nezabúda..
Môj Boh sľúbil, že vyženie kupcov z chrámu. Snáď nebude príliš sklamaný, že to budú jeho vlastní.
Môj Boh udelil svojej cirkvi poslednú výsadu: Prejsť očistcom, nastaviť zrkadlo, ucítiť vlastnú zbraň.
Cítiť strach pred dôsledkami vlastných zlyhaní...
Možno je to tak, možno nie. Možno je to dobre, možno zle. Možno je čas.