Dnes som hodnú chvíľu visela na najvyššom možnom prístupnom bode vykrývača spoločnosti Pomaranč.
Vždy keď tam leziem, strašne sa bojím. A dnes sa k tomu pridala aj námraza.
Na krku nový foťák (made in Ježiško). Predo mnou panoráma Nízkych Beskýd a vo vnútri potreba
zdokumentovať to čo vidím a čo si môžem každý deň, zas a znovu obzrieť.
Podmienkou je prekonať strach.
V noci bol seriózny mráz. Na našej zaužívanej, domácej strediskovej stupnici ho voláme "Túžava".
Keby bolo o pár stupňov menej, bola by to "zima, ako v ruskom filme" a tam tabuľky končia.
Vrcholčeky všetkých kopcov naokolo mali snehobiele čiapočky. Slnko pomerne vysoko.
Nebo bez obláčika. Radosť každého fotografa-amatéra!
Minolta zohrievaná vlastným telom a goretexom spolupracovala aj pri mínus štrnástich.
Pôvodne som vám chcela ukázať práve tú panorámu.
Lenže..
Kým som visela, zazvonil mi vo vrecku telefón...
"Dobrý deň...máte sneh?" ..ozve sa milý hlások..
Jasné, koľko potrebujete? (mala by som byť profesionálna, ale démon Ironik si žiadal svoj prídel)
V telefóne trošku zašumelo, a hlások sa uistil:
"Dobre som sa dovolal do lyžiarského strediska XY?"
Áno, voláte správne..môžem vám pomôcť?
"Chcel by som sa opýtať... máte umelý sneh?
Vyšla som teda s pravdou von. Nie nemáme.
"Škoda...tak nič. Dopočutia.."
Zamrzelo ma to..ako vždy. Trošku to, že som ho sklamala.
Robím to veľmi nerada a len vtedy, ak sa tomu nedá vyhnúť.
Viac ma však zamrzelo, rovnako ako nespočetnekrát predtým, že sa v nás nenápadne zvyšuje
koncentrácia povrchnosti, v tomto prípade i obalamutenosti reklamou a viditeľne sa prejavuje deficit zdravého úsudku, alebo ak chcete - sedliackeho rozumu.
Sneh je úžasné skupenstvo. Krajina pod snehom ešte úžasnejšia. Počuteľné hlboké biele ticho.
Lyžovačka v čerstvom snehu bude onedlho na Slovensku vzácnosťou, pretože dopyt - vás lyžiarov - po umelom snehu je patologický. Nemám to ako inak nazvať.
Skôr, alebo neskôr, všetci podľahneme tlaku.
Pomedzi buky a borovice nastaviame snežné delá a budeme nostalgicky spomínať.
Budú nás tľapkať po pleci a vravieť nám, akí sme šikovní, že sa nám to podarilo...
Budeme mať bod pri vyrovnávaní regionálnych rozdielov.
Budeme robiť "šou", budovať pre vás atrakcie a pripadať sami sebe ako cirkusanti.
Lunaparky nevyrastú len v Tatrách. Tam budú len najviac na očiach, ako pamätníky ľudskej krátkozrakosti.
Aj tu u nás, kde svojráznosť stále príjemne pretrváva, raz neodoláme.
Budeme sa chcieť v hlúposti vyrovnať ostatným.
Ale možno sa mýlime. Možno aj vy ste len na chvíľu podľahli a bežíte tam, kam všetci.
Možno je to len obyčajná davová psychóza v sofistikovanom oblečku.
Biznis ako každý druhý, keď niekto iný vie lepšie ako ja, čo potrebujem.
Ak je to tak - dajte mi vedieť...
Nerada sa v živote zbytočne vzdávam autentických vecí, ľudí, hĺbok a výšok vo všetkých podobách...
A ak by ste nám niekedy telefonovali, nepýtajte sa na umelý sneh..
...spýtajte sa, či si môžete dobre zalyžovať...
