Ta vybraľi še vychodňare na viľet do Pariža... *

Pošidali šumne kolo stola, prišol čašnik a mudry objednava:
"La poľivku, La šnicľu, La bandurki, La šalat !"
Čašnik im zaraz šicko poprinošil. Mudry še šmeje: No vidzice, jake jednoduche !
Vychodňar še nikda nestraci!"
Čašnik še obraci a hutori: "Zjedli by sce vy La Figu, keby som nebul z Prešova!!"


Ochotne uverím, že tento príbeh sa naozaj stal. Presne takto poznám mojich rodákov, ktorým vďačím za polovicu svojich génov. Druhá polovica je rusínska - a to je zase na iný príbeh. :)
Sme, akí sme. Drsní, zemití... taký je náš život aj zmysel pre humor.
Na "fťipe" som sa pobavila rovnako ako na najčítanejších článkoch za tento týždeň:
Skurvená Bratislava, alebo prečo nás neznášajú. Pridružené diskusie sú rovnako zaujímavé, ak nie zaujímavejšie. Síra a plamene pekelné.

Nie som žiaden veľký znalec, ale z výprav po Slovensku viem, že ľudia sú všade rovnakí.
Až na to, že niektorým sa podarí vyvinúť do oných zosmiešňovaných regionálnych extrémov. V Bratislave - bohorovnosť a zvláštna forma obmedzenosti, prítomné aj v správaní napohľad inteligentných a vzdelaných ľudí. Na východe - provinčnosť, neochota zmeniť zaužívaný spôsob života a zakomplexovanosť, vďaka ktorej si východniari dobrovoľne pestujú svoju ekonomickú neduživosť.
Spoločným menovateľom je neschopnosť pripustiť, že bez rozdielov by tu vládla šialená nuda.

Andrzej Stasiuk býva v dedine Wolowiec. Je to od nás len pár kilometrov. Nikdy sme sa osobne nestretli, ale vedomie jeho blízkosti mi robí dobre. Pozoruje nás a našu krajinu. Strieľa si rovnako z poliakov, východniarov i ostatných slovákov. Porovnáva, pomenúva nás pravými menami. Má nás rád. Všetkých.
Inak by sa k nám z Warzsawy nesťahoval. Andrzej Stasiuk je jedným z najprekladanejších súčasných poľských autorov ...

“Tak. Ako dobre sa býva pri hraniciach. Človek utečie pred nesmrteľnou nudou Východu a Západu, opúšťajúc tým onú večnú cestu, ktorou sa storočia uberali ideály a vojská.
Bože môj...len v najčernejších predstavách vidím sám seba, ako bývam pri západných hraniciach. Kam by som odtiaľ cestoval?
Do Nemecka? Po stopách politikov, podnikateľov, gastarbaitrov a zlodejov?
Do Paríža? ... kde už všetci boli, alebo sa tam chystajú? A východ?
Pravdepodobne je veľmi zaujímavý, ale kto vie...možno je jeho zaujímavosť spôsobená najmä tým, že sa z oných zemí môžeme dívať na to, ako zaniká Západ...
Áno. Dobre sa žije v kraji, ktorý je v každej chvíli možné opustiť s takou ľahkosťou, s akou človek chodí nakupovať. Je dobré mať svoj súkromný duševný checkpoint, pretože nič nemá taký vplyv na sebavedomie než vedomie toho, ako obyčajne a prosto končí vaša zem...”

Prečítaním tejto knihy sa vystavujete nebezpečenstvu poznania, že aj naša zem končí na obidvoch koncoch rovnako prosto. Na obidvoch koncoch máme nejakú Konečnú...
Za ňou platí len to, čo máme v sebe ako ľudia...


( Andrzej Stasiuk, Konieczna)