Tania wódka...

Raz niekoho napadlo postaviť pred svoj sklep stôl a stoličky a zapiť dobrý handel
jednou z tých fľašiek. Nátura nepopustí a fľaša sa pije do dna. Obchodní partneri sa ráno nájdu s boľavou hlavou pod stolom a usúdia, že nabudúce hádam bude múdrejšie jeden druhého prenocovať.
A tak položili základ pre pohraničný cestovný ruch! :)
No dobre. Bolo by to príliš jednoduché - viem. Ale moje vzťahy s Poliakmi sú naozaj z iného súdka...
Veď ani na zorganizovanie spoločného futbalového turnaja nepotrebujeme prostriedky
z fondu PHARE CBC na cezhraničnú spoluprácu.. Rovnako dobre poslúži súdok piva...

Dlhodobým pozorovaním pomerov vo svojej oblasti podnikania som vypozorovala nasledovné:
Sú dva druhy obchodníkov - jedni robia túto prácu preto, lebo poznajú svoje osobné danosti
a príťažlivosť miesta, kde žijú. Práca sa im mieša so životom. Dobrý chýr o nich sa šíri zľahka a nenásilne. Druhí sú tí, ktorým niekto povedal, že na cestovnom ruchu sa dá dobre zarobiť.

Tí druhí sa občas v médiách nechajú počuť, ako im klesá návštevnosť zo strany Poliakov, ako nás ich vláda okráda o peniaze vlastným programom podpory domáceho cestovného ruchu a že sú to vlastne veľmi nedisciplinovaní, arogantní turisti, ktorí kradnú výstroj
a predbiehajú sa v radoch. Neviem či si pri tom uvedomujú, ako veľmi na seba prezrádzajú, že sa minuli povolaním. Tí prví sa pritom chytajú za hlavu a prevracajú očami.
A v duchu radia tým druhým, aby odišli z brandže skôr, než narobia nenapraviteľné škody na dobrom mene našej milej krajiny.

80% našich hostí sú Poliaci. Spokojní Poliaci. A sú dni, keď si prítomnosť slováka uvedomíme až vtedy, keď nereaguje na naše usmievavé „Prosze bardzo...“
Súvisí to s polohou v pohraničnom pásme, ale je to len jedno z vysvetlení.
Slovensko má predsa s Poľskom dlhočizné hraničné pásmo a jeho dĺžka vôbec nie je priamo úmerná počtu Poliakmi obľúbených turistických a výletných cieľov.
Najviac je to vidno v Tatrách. Preplnené Zakopané na jednej a vyľudnené tatranské osady na druhej strane. K tomu neodmysliteľné mediálne sebaľútostivé výlevy tatranských prevádzkovateľov rôzneho druhu.

Mám rada Poliakov. Nikto nevie nastaviť zrkadlo nášmu podnikateľskému amatérizmu tak nemilosrdne, ako oni. Protivia sa nám ich spôsoby, pretože sú navlas rovnaké našim. Vysporiadať sa s genetickou hračkou prírody v podobe kombinácie slovenského držgrošstva a židovského zmyslu pre obchodovanie vždy a za každých okolností - to nie je len tak. Zvlášť pre tak pohostinný a poctivý národ, ako je ten náš. Že.
Som im za veľa vďačná. Oni to boli, kto nám diagnostikoval národnú chronickú chorobu:

Odožeňmesisvojhozákazníkaodsebačonajskôrazvaľmetonaniekohoiného.

Oni to sú, kto nás každodenne usvedčuje z toho, že nie sme pohostinný národ a to slovo pre nás neznamená viac, než reklamný slogan.
Cestovný ruch na Slovensku by bez nich neexistoval a oni to dobre vedia. A dávajú nám šance. Jednu za druhou. Niekedy sa ich trpezlivosti s nami až divím.
Sme pre nich krajinou taniej wódky a lacných zážitkov. Raz v podobe alkoholu, inokedy v podobe ľudsky sterilných hotelov, aquaparkov a lunaparkov, nezmyselne drahých služieb. Krajinou, ktorou práve zmieta puberta, cestovný ruch nevynímajúc.
Sú trpezliví vychovávatelia. Platia nám ceny v DPH, aj keď nie všade pridanú hodnotu dostanú.

Poliaci sú fajn. Bozkávajú mi ruky voňajúce cibuľou, keď im chutí.
Nechávajú mi najvyššie sprepitné. Míňajú najviac peňazí. Sú spontánni, milí. Radi sa bavia, doprajú si, nenosia si z domu rezne ako našinci. Nie žeby boli našinci nevďační. Len ma trošku zlákalo zovšeobecnenie, ktoré tak radi používame na iných. Na cudzích.

Tu - u nás - cudzích nemáme. Boli by sme smiešni - veď viete...nemôžme ručiť za pôvod každého svojho génu. Možno preto tu máme len wspanialych klientów a spokojných hostí.