Bol to stary sedy dom na Merhautovej 145, do ktoreho sa vchadzalo z ulice, z druhej strany bol pomerne velky dvor, na ktorom bolo par zahradiek, pieskovisko, hojdacka a krasna velka ceresna...
Pohlad z okna kuchyne do dvora si spajam so slnkom osvietenou farebnou lukou, zelenymi stromami a vtacim stebotom. Na zimu si vobec nespominam. Sneh.. Nie.
Najcastejsie zo vsetkych moznych spomienok ku mne chodi na navstevu ta so slnkom. Pozerala som sa na jedinecny zapad slnka sediac na hojdacke snad sto krat..Zapadalo popri velmi zvlastnom starom dome a cim bolo nizsie, tym bolo oranzovejsie. Citila som ho velmi blizko, jeho luce hriali prsty drziace sa kovovej rucky. Z casu na cas vietor privial do mojho vyhladu listy ceresne, velke zelene konare,..
To bolo miesto, kde sa slnko spovedalo detskej dusi. Bolo to miesto, na ktorom som sa citila ako dolezita sucast prirody.
Bude to 15 rokov, co sme sa odstahovali, ale nedokazem sa zbavit pocitu, ze to miesto je stale moje. Ze tam patrim a nieco tam na mna caka. Velakrat ma spomienky navstivili v snoch, kdekolvek, kde som bola. Registrovala som to detskym vnemom, mozno prave preto to pre mna znamena silnu nostalgiu.
Vela krat sme mali cestu okolo a po 10 rokoch som sa rozhodla obzriet si ten dvor znova... Pravdaze to bola chyba. Nechcela som vidiet zdevastovane ihrisko, znicenu doslapanu luku, zlomenu ceresnu...
Mala som pocit, ze ten kusok detskej duse, ktory vo mne zostal v podobe utrzkov, farebnych, veselych, odletel do nenavratna... A ja som tam stala na schodoch a pozerala na miesto, odkial ma hladievalo slnko, ked sa lucilo na dobru noc...
