Predstavovala som si, kde vsade pojdeme s mojimi blizkymi, ako stravime spolocny cas, planovala som si prechadzky vecernym mestom so vsetkymi, ktori mi tu tak velmi chybaju...
Stretnutia boli uzasne, s priatelmi... hlavne s rodinou. Opat kracat po meste, ktoreho ulicky poznam naspamat...Pekne chvile, ktore ma hriali pri srdci...
Ako dlho trvali tieto nadnasajuce chvilky, sama neviem, kedze ma hned schladilo to, kvoli comu som vlastne odchadzala. Pristup. Pristup ludi. Opat... Obchody, urady, ludia medzi sebou v autobusoch, na uliciach. To, co som pred tym pol rokom nezvladla, a zbabelo pred tym usla prec.
Vracala som sa na Slovensko s tym, ze sa na to po takej dobe dokazem pozerat z inej strany, nebudem si to tak pripustat..A mozno som aj dufala, ze to bol moj vnutorny problem a vobec to tak nefunguje... Ze som si to mozno len domyslela, lebo som mala slabu chvilku a potrebovala som niecim ospravedlnit svoj odchod...
Na miesto toho som odchadzala s presvedcenim, ze som urobila dobre, ked som sa rozhodla odist, lebo by ma to znicilo... Uplne vyzralo...
Chcem sa opat tesit domov....
