Tour de culture - 1. etapa

Čo to znamená   - Štát v kultúre? Každý sa oháňa: Štát by mal viacej prispievať na kultúru, Štát sa nedostatočne stará, Štát by mal viac podporovať ,,vysoké“ umenie... Kto je tento kritizovaný všemocný Štát? Štátny rozpočet? Ten je totiž konkrétny. V roku 2007 nám stučnel na objem 350 mld. Sk, dvakrát toľko ako v roku 1998. Z toho príjem z daní prispel 250. mld. a v tom z daní z príjmov občanov len 3 mld. SK. Podstatná časť daní obyvateľov totiž ide po fiškálnej decentralizácii priamo do rozpočtu miest a obcí. Z balíka 350 miliardičiek dostalo Ministerstvo kultúry SR na kultúru 3, 8 mld. koruniek. Málo? Málo. Len 0.17% z HDP. Naše sťažnosti by teda mali znieť: Nie štát, ale vláda SR (čítaj vládni politici) vyčlenila málo peňazí zo štátneho rozpočtu na kultúru, Vládni politici sa nedostatočne starajú o kultúru, Minister kultúry nevybojoval viac peňazí na kultúru. Však to znie konkrétnejšie?   Odpoveď na otázku, kto je zodpovedný, by sme mali za sebou. Zaujímavé je, že sa už menej zaujímame o to, na čo vydáva minister peniaze. A mali by sme sa.  štruktúra výdavkov, úroveň a kvalita podporovaných subjektov, projektov a netušené čierne diery v rozpočte MK SR, ktorými prepadávajú neuveriteľne veľké sumy tohto malého rozpočtu, o tom všetkom sa síce hovorí v kuloároch, ale radšej tichšie. Minister by to mohol začuť, tí kolegovia, ktorí dostali, by sa mohli nahnevať a prehodnotenie štruktúry výdavkov nie je veľmi populárna téma. Pritom kritický pohľad na spôsob vydávania peňazí a neustála snaha vyhodnocovať a zlepšovať ich využívania musí byť alfou a omegou každého seriózneho ostrého štartu do tejto problematiky. Len na základe „evaluácie“, ako sa tento proces nazýva učene, možno uvažovať o prudkom navýšení finančných prostriedkov, ktoré rezort nepochybne potrebuje. Inak totiž peniažky veľkou mierou prepadnú čiernymi dierami, alebo skončia v centrálnom obstarávacom systéme pani Hildy Gajdošovej v MK. Možno aj v činnosti stavebno-realitnej firmy, ktorú minister v ministerstve zakladá. Okrem spoločnej budovy pre verejnoprávne médiá sa určite nájdu aj iné projekty, pri ktorých sa dá dosť uliať bokom.   Práve  preto by som chcela, aby sme sa v našej diskusii zhodli na druhom dôležitom princípe – princípe Transparentnosti. To znamená, že ak si vládni politici – súčasní i budúci – zmyslia, že chcú podporovať domácu literárnu produkciu, alebo slovenskú operu, či vytvorenie kultúrnych bodov v každom sídle, tak potom musia na to vyčleniť peniaze. Starým slovníkom by sme povedali – čo štát chce financovať, nech štát financuje. Pre to, čo štát nechce financovať, nech vytvorí slobodný priestor, legislatívu a základný organizačný rámec aj na regionálnej úrovni.   Nerobím si ilúzie, že sa nebudeme stretávať aj naďalej s ľuďmi v kultúrnom sektore, ktorí sú tak zahľadení sami do seba a tak sa zbožňujú, že odmietajú akékoľvek kritické hodnotenie, že financie nepoputujú aj k podpriemerným krstným deťom ministra bratrancom, ale nie v takej miere. Financie na podporu kultúry musia prestať byť anonymnými mincami, razenými v Kremnici. Budeme vedieť viacej o tom, skade prídu, koľko a načo ich budú pracovníci v kultúre a umelci míňať. Lebo, ako sa zdá, peniazmi sa všetky rozhovory o kultúre začínajú a aj končia. Transparentnosť a pravidlá nám umožnia, aby nám konečne zostal priestor aj na diskusiu o kultúrnej produkcii. Súhlasíte?