Čo by sme si počali bez amerických rodinných filmov!

Priznám sa bez mučenia. Nechcem, aby sme bojovali za čistotu európskej kultúry tým, že nebudeme vysielať americké filmy. Ja milujem tie rodinné. Bez ohľadu, či sa odohrávajú na americkom vidieku koncom 19. storočia so slamenými klobúkmi a koltami proklatě nízko zavesenými, alebo dnes v New Yorku s ultra krátkymi tangáčmi a so všetkými rasami, čo sa ich tam len vyskytuje. Majú totiž všetko, čo chýba väčšine našich. Dokonale premyslený sled scénok, rozkošné dialógy, normálnych poctivých hercov, nenápadnú réžiu a kameru a to hlavné – morálne posolstvo. Jednoznačné a čitateľné. Po tom, ako sa objaví nápis „The End“ vieme – aspoň pár minút – že sa oplatí byť statočným, pravdovravným, obetavým a verným. Mňa to vo sviatočné dni mimoriadne upokojí. Tak ako naše staré rozprávky, na ktoré sa tiež rada pozriem. Zlo je potrestané a dobro zvíťazí. Aj keď malé dievčatko, ktoré nakoniec našlo svojej mame partnera, zomrie, alebo sa Meryl Streep rozhodne zostať so svojím chorým manželom a vzdá sa romantickej lásky. Nezačnem hneď veriť, že anjeli alebo Santa Clausi skutočne existujú, ale predstava, že sa vybrali napraviť hriešnikov, ma nadchýňa. Ani Diana Keaton, ktorá súloží päť minút pred svojou svadbou v každom len trochu vhodnom kúte za láskavej pozornosti svojich troch dcér, ktoré sa s porozumením usmievajú, ma nepohoršuje. Nie, nie. Ja ich zbožňujem.     Ale zaujíma ma, čo to urobí v hlavách mojich spoluobčanov, ktorí – predpokladám - sa dívajú na televíziu častejšie ako ja. Aj mimo sviatkov. A videli už stovky amerických rodinných filmov. Tých o jednoduchých a praktických hodnotách rodinného života, pravdovravnosti, obyčajného každodenného hrdinstva a odvahy. Priala by som si, aby z tohto posolstva niečo v nich zostalo. Že život je krásny a treba ho prežiť so cťou a slušne, že sa netreba hneď vzdávať, že sa treba starať nielen o seba, ale aj o druhých a že sa treba o šťastie usilovať. A samozrejme aj o tom, že padúchov je treba odhaliť a poraziť v otvorenom súboji. Priala by som si, aby sa na ne dívali aj naši filmoví tvorcovia a učili sa jednoduchým strihom a prirodzenej dynamike, normálnym dialógom a jemnému humoru, ktorý spôsobuje, že sa na ne dívajme všetci. Mešťania i vidiečania.  Zvláštne, že som zatiaľ nenatrafila na americký film o ľuďoch, ktorí sedia pri počítači len preto, aby „vyblili“ zo seba všetok hnus, ktorý sa v nich nahromadil. Všetky hnusné slová, tie najhnusnejšie, na ktoré si dokážu spomenúť. Zrejme v USA takí nie sú, tam sa zakomplexovaní vydajú rovno na ulicu, aby si zastrieľali na susedov, alebo sa prepchajú drogami. O našich mátožníkoch by mohli malú rodinnú moralitku natočiť naši režiséri.  Nakoniec som sa zasmiala, keď som si spomenula na odporom zmrštené tváre koaličných poslancov u nás v parlamente, keď sa objaví akákoľvek zmienka o USA. Veď aj zahraničnú politiku chceme robiť radšej na východ ako na západ. A už sme im aj v tomto roku podpísali všetky zmluvy, o ktoré si len zažiadali, nech si na nás zarobia viacej, ako naši spojenci, ktorí sľúbili, že nás v nebezpečenstve budú brániť. Na to im spolu s našou vládou kašleme. Nech vidia, ako si ošklivíme všetko, spojené s nimi a s Amerikou zvlášť. A pritom pekne paralelne budujeme otvorené kuchyne, lebo sme to videli v amerických filmoch, nosíme džíny a balerínky, lebo to bolo v amerických filmoch, točíme seriály, lebo to začalo v USA a sedíme pri počítačoch, lebo ich tam vymysleli. Hnusáci. Ale predsa dúfam, že sa raz aj vysporiadame s grázlami tak, ako práve teraz Bruce Wilis na obrazovke môjho starého Sony Trinitron.