Povedzme si úprimne, aj toto je jedna z vecí, kde nám ušiel vlak. Alebo ešte lepšie, nevyužívame Dom umenia spôsobom, na ktorý bol určený. Niežeby nemal E.Busek veľký problém presadiť doprostred Viedne Mumok. A toho výsmechu čo si užil. Teraz som čítala niekoľko hanlivých článkov aj na DOX v Prahe a zničujúcu kritiku na novú budovu v Péczi. Ale úžasným pozitívnym príkladom, čo dokáže osvietený primátor s dobrým tímom a zodpovednými podnikateľmi, je dnes voľakedy najšpinavšie mesto bývalej ČSR – Ostrava. Možno práve to v Ostravákoch vzbudilo chuť a energiu niečo s mestom urobiť. Z dokonale okrúhleho plynojemu uprostred priemyselného areálu bude do dvoch rokov Kunsthalle.
Dvadsať rokov už o nej počúvame. Dokonca sme nenašli ani slovenský výraz. Ale to mi vlastne neprekáža. Aj Bauhaus zostane Bauhaus-om. Ale či všetci rozumieme, o čo vlastne ide?
Keď som sa zúčastnila v roku 2010 v Dome umenia diskusie s výtvarníkmi, zaregistrovala som dve nedorozumenia. Prvé ako protest proti tomu, aby ten, kto Kunsthalle postaví a bude ju udržovať, mal právo ustanoviť správcu. Druhé, aby Kunsthalle ako organizácia aj nakupovala moderné umenie podľa priania a odporúčaní umelcov. To prvé navodzuje aj otázku, kto je zodpovedný za to, že Kunsthalle doteraz nemáme. A druhé poukazuje na to, že umelci (nielen výtvarníci) by chceli, aby štát prostredníctvom svojich inštitúcií nakupoval viacej z ich prác. Prípadne si ich objednával.
Všetci by sme chceli Kunsthalle. Ale ako v malej Bratislave s ešte menším publikom zabezpečiť, aby bol jej priestor zaplnený ľuďmi aj v iné dni ako pri vernisážach. Preto keď som uvažovala pred vyše rokom o využití a možnej prestavbe národnej kultúrnej pamiatky Dušana Jurkoviča, teplárne za chrbtom SND a Eurovey, spojila som Kunsthalle s knižnicou najmodernejšieho typu, s predajňou umeleckých predmetov a kníh a priestormi pre prezentáciu ďalších umeleckých aktivít. Nepochybne by sme sa u Dušana Jurkoviča mohli všetci cítiť ako v kultúrnom „Auparku“. Tak isto ako v menšom Dome umenia, alebo aj v opustenej neologickej synagóge v Žiline. Fantázii sa medze nekladú, a okrem čakania na štátneho predstaviteľa, ktorý by sa zabral do roboty systematicky a nielen pod aktuálnym tlakom, treba položiť aj otázku, či by sme nemohli spomenúť v diskusii aj príklad moravských výtvarníkov. Tí pred sto rokmi prestali kritizovať Nemcami zdominovanú výtvarnú scénu a vlastnými silami si postavili stánok, ktorý dnes môžeme navštíviť v Brne v jeho zrekonštruovanej podobe. Nádhera.
Danubiana je možno slávnejšia v Rakúsku ako u nás. A určite je to zaujímavý a krásny priestor pre výstavy a kultúrne akcie. Ešte by to chcelo lodnú dopravu a plán vytvoriť z akvénu okolo turisticky príťažlivé miesto. Potom by bolo Bratislavčanom jednoduchšie sadnúť pri Eurovei do vodného taxíku a pristáť o 12 minút na prístavisku pri Danubiane. Aj to som mala v pláne v mojom programe pre Bratislavu ako metropolu. To, že z Danubiany nemôže byť skutočná Kunsthalle, je dnes už snáď každému jasné aj v MK SR. Ale pevne verím, že je aj každému jasné, že dar holandského podnikateľa nemôžeme odmietnuť. Ako by sme to ospravedlnili pred budúcou generáciou, ktorej Danubiana ako majetok štátu padne do lona? Navrhujem zároveň začať aj seriózne uvažovať o dôsledkoch plánovanej rekonštrukcie Národnej galérie uprostred mesta. Projekt je veľkorysý a vytvára výstavné priestory na rozlohe 5000 metrov štvorcových. Viem, že inštitúcia typu Národná galéria u niektorých výtvarníkov nevzbudzuje nadšenie, ale má to podstatné, čo žiadajú niektorí výtvarníci a to je dosah na štátny rozpočet. Akú veľkú Kunsthalle budeme schopní obhospodarovať potom?
Iné predvolebné témy už vytlačili priania výtvarníkov a ich priateľov z prvých stránok novín. Ale to nám predsa nemôže zabrániť, aby sme sa ďalej rozprávali a o tom, čo potrebujeme, na čo máme sily a kam budú ľudia radi a so záujmom chodiť. Nakoniec, vo voľbách sa o tom dá rozhodnúť.
