„Nuž tak, oni už vedia, čo robiť, aby dostali peňiažke. Procesiami tam budú chodiť ako predtým. A kto nepríde, nedostane. Jednoduchô“ - prehodila babka a utiahla si červenú šatku.
„ Aspoň sa je na čo dívať. A videla si, kto tam teraz prišou? Dávno sme ju nevideli“ – s rumencom podotkol dedko.
„No to tá tvoja Hilduška tam zasa s ťíma krátkyma sukňáma chodí. Ale dobre padne, keď hu zase vidieť. To je znak, že sú tam ťie istoty, ako bolo na plagátoch. A tak to má byť. Istota, že sa šeci vrátia“ – zafilozofovala babka. „Iba jedna sa už neukázala dlhší čas. Tá s ťíma dekoltáma a meno mala po vtákovi nejakom. Ale čomu sa rozumela, to neviem, len to, že tam bola aj za jedňích aj druhých. A predsa ju vyrazili. Nuž čo, život“ – vzdychla si babka.
„Jáj, asi prestala poslúchať, tak ju preč poslali. Ale to sa mi nezdá. U nás sa ľen tak ledabolo nevyhadzovalo. Keď už, tak aspoň popravili, alebo do chládku posadili, alebo na dedinu vyviezli. Ale dnes, no takie časy, jednoducho zobrali jej kľúče a basta. Čo to je za poriadok? Pre médiá tam bola, či čo“ zamyslel sa dedko. „ A možno ten, čo ju naozaj riadil, nie ten miňisterský, ale čo ho nevidieť, už ju nechce, aľebo má druhú. A v ťíchto moderňích časoch možno aj druhieho, lebo neská sú chlapi aj na chlapov, boha im“ – rozčúlil sa dedko.
„ Aspoň že ťen náš junák povyhadzoval tú háveď aj z ťej martinskej národňej kňižnice, vieš toho, čo nechcel poslúchať a teraz je tam baba a tá bude, uvidíš. A ťen, no ako mu....čo mu nedopriali z ťích európskych peňazí, zasa ku svojim peňiažkom príde. Čo tam ich máme do dákych starých papierov pchať, to nikoho aj tak netanguje, neská žijeme, nech si doprajú ťí mladí, keď mi už nemôžeme, bisťu. Ale keby som bou mladší, šecko by som ukradou“ – zastrájal sa dedko a kladivom po železnom operadle lavice tak zabúchal, až sa holuby postrašene rozleteli.
„A koľko že to bolo ťích peňazí, dákych 6 miliónov“.
“Čoby miliónov, miliárd a vidíš, nikto tu neprotestuje, ani tá Vášáryčka sa neukázala a bou by som jej po pysku dal, jaj, ako by mi dobre padlo. Čo to je za Slovenku, keď svojim nedopraje. Ale tú z ťej televízie, tú dobre ogabali. A čo nevie, že sa nemôže protiviť? Že vraj zákon. A to je čo, vari biblia? Zákon je na to, aby bou pre druhých a nie pre nás, šak starká? Tak to bolo a aj bude, pokiaľ naši budú a ťí budú navždy“ – rozohnil sa dedko a zanôtil si trasľavo internacionálu.
„Jaj, už ju nespievajú a tunáka sme sa ju veru naryčali, pamatáš starká. A šeci sme boli spokojní. Škoda ťích časov. Neská šeci protestujú a vtedy museli byť šťastní a tak boli a hotovo“ – rázne pridupol dedko.
„To tá sloboda, šecko sa môže a šeci sú nasratí“ – opáčila babka.
„Ešteže je v tom miňisterstve konečne pokoj. Čo sa tam majú všelijakí odkudesi premávať a vymýšľať. Šecko bolo vymyslenô, novoty nepotrebujeme, my máme sami dosť našich starostí, no nie?“.
„Ale mne je aj tak trochu smutno. Lebo voľakedy aj cudzí zo spriateľeňích krajov tam na návštivu chodili, vlajky vymieňali a tak som mohla hádať, odkiaľ sa. A teraz tam šeci sedia, pokoj je, ale dáko otupno“ – zasmútila si starká a vstala.
„No poď, dedko, aj zajtrá aj pozajtrá je deň a tak zase prídeme. Jáj, veľmo som rada, že sa to tak dobre skončilo. Len tie holuby, pozri jeden ťa označkuval, kujon“.
„No čo, budem mať šťastia, ešte väčšieho ako z toho, že sa šecko na poriadok navrátilo“ – potešil sa dedko, zobral kladivo a kosák na plecia a hybáj za starkou.
A rozprávka po sto dňoch na kultúre sa skončila.
Magda Vášáryová
