To je základná otázka, ktorou sa musíme v tejto dekáde 21. storočia zaoberať. Obnovujeme cintoríny obetí druhej svetovej vojny, venujeme veľa úsilia kultivovaniu spomienky na hrôzy i tej prvej, obnovujeme pamätné tabule vo vyhladzovacích táboroch po celej Európe. Ale čo urobiť, aby sme spomienky na zverstvá páchané človekom voči človeku počas druhej svetovej vojny sprítomnili novým generáciám, ktoré žijú vo svojich virtuálnych svetoch, rodičia ich neotravujú svojimi nočnými morami a starí rodičia – svedkovia týchto čias – už odišli? Veď predsa už po nás nikto nechcel, aby sme emotívne prežívali obete napoleonských vojen a to dodnes nachádzame ich kosti rozhádzané po poliach. Na sprítomnenie si hrôz, ktoré jeden človek môže pripraviť druhému, aj keď vedia hrať na klavíri a ovládajú dva svetové jazyky, nám akoby už chýbajú metódy. Máme sa s tým zmieriť? Alebo sa máme tešiť, že raz zase vypukne šialenstvo a naši potomkovia sa budú osobne triasť v pivniciach domovov o svoj osud? Lebo veď sa hovorí, že ľudstvo je nepoučiteľné.
Všetky tieto myšlienky vám musia prísť na um, keď sa prechádzate moderne koncipovaným múzeom pamäte v Ravensbrücku. Tento tábor nebol vyhladzovací, leží na okraji krásneho jazera, naproti sa týči veža kostola, prechádzate okolo veľkých honosných víl. To nie je tak strašné miesto ako Bełżec alebo Sobibor, dva vyhladzovacie tábory na východnej hranici Poľska pri Bugu. Tam vám obrovské komáre, veľká vzdialenosť od akéhokoľvek obývaného sídla, tá istá železničná trať a vykladacia rampa, ako aj mimoriadne krásne biele brezy rastúce z popola 250 tisíc ľudí, spôsobia taký pocit hnusu z toho, že patríte k ľudskému rodu, že na to nezabudnete do konca života.
Ravensbrück bol pracovným táborom. Nemci sem zviezli ženy zo všetkých kútov Európy. Mladé, staré, komunistky i demokratky, rádové sestričky i obyčajné robotníčky. Pracovali tu, umierali na týfus, hlad a nedostatok hygieny, rodili deti, z ktorých len malá menšina prežila. Násilím pomáhali predlžovať agóniu nacistického Nemecka. Tu listujete záznamy, dívate sa na fotografie žien ako vyzerali pred internáciou a 30 rokov po nej. Hoci dnes už sa tie, čo prežili, pripojili k tým, ktoré to pred sedemdesiatimi rokmi nevydržali. Ako Milena Jesenská. Zostali po nich kresby, pár spomienok, sem-tam nejaký prstienok, pudrenka, nič viac. Baraky v ktorých bývali, už dávno zrútili. Ešte v časoch, keď bolo netaktné pripomínať, že aj vo východnom Nemecku, medzi pokojnými dedinami a kresťanským mestečkom, mohli prežívať takýmto spôsobom „ustajnení“ ľudia. Nikto, samozrejme, ani netušil, čo sa za veľkými múrmi obohnanými niekoľkonásobným ostnatým drôtom deje. „My sme nevedeli“. „Nikto nám nepovedal“. „Ja som sa o to nestaral, ja sa starám len o moju rodinu“. „Politika ma nezaujíma“. „Nepozerám sa do hrncov druhých ľudí, pre mňa je dôležité len moje okolie“. „Osud ostatných je mi ukradnutý“. To boli po vojne hlavné argumenty obyvateľov z okolia tábora. Argumenty, ktoré počúvame dennodenne aj dnes. Nič nového pod slnkom.
V Ravensbrücku môžete chodiť desiatky metrov medzi starostlivo zhromaždenými faktami, exponátmi, pustiť si do uší záznamy výpovedí veliteľov tábora pred rozsudkom smrti, unikátne spovede bývalých väzenkýň. Dokonca sa dá bez veľkého pohnutia dívať na fotografiu malého Petra Havaša šťastne sa objímajúceho so starým otcom v ešte dobrých časoch, ktorý ako dieťa strávil niekoľko rokov v tábore a ešte žije. Starý otec a zvyšok rodiny zahynul. A predsa je tam jedna vec, ktorá sa nedá predýchať. A nie sú to fotky hrdých, presvedčených nacistov so smrtkami na čiapkach, ani Hitlerove nenávistné chrlenia slov proti nám, tým druhým. Na to sme zvyknutí. Ale potom sa postavíte pred malú, zdanlivo bezvýznamnú fotografiu. „Dozorkyne tábora so svojím veliteľom“, je pod ňou napísané a vidíte desať krásnych, prevažne mladých žien, dobre živených, veselých, s vyhľadenými tvárami, ako sa koketne vinú k šviháckemu veliteľovi tábora, ktorý pravdepodobne pred pár hodinami zastrelil alebo dal rozkaz zastreliť päť obyvateliek tábora. A tieto mladé ženy, v tom istom momente, krútia zadočkami na vysokých podpätkoch, dvíhajú ruky k dokonalým účesom a sú šťastné a spokojné so svojou prácou dozorkýň v Ravensbrücku. Bol to nedostatok fantázie? Pohanstvo miesto kresťanstva? Zla výchova? Ženskí mankurti?
Krásne mladé ženy, budúce matky alebo už matky. Zodpovedné za neuveriteľne primitívne podmienky tábora, za tvrdé pracovné úlohy, za tresty za nesplnenie prísneho táborového poriadku. Svedkyne popráv, masových úmrtí v špinavom prostredí tábora. Pred touto fotografiou si uvedomíte, že ani vzdelanie, ani výchova, ani blízkosť kostola nás neuchráni pred tým, aby sa ľudia, dokonca aj ženy, zmenili na zvery bez súcitu, bez morálneho postoja, bez chrbtice. Aby sa ľudia zmenili na obyčajných vrahov. Stačí trochu manipulácie s faktami, prísľub zamestnania za dobrý plat, poštekliť komplexy, vypustiť predsudky.
Áno, nezmenili sme sa. Sme ochotní voliť kohokoľvek, aj psychopatov. Ísť na volebné listiny akejkoľvek zberby. Objímať sa so zlodejmi a klamármi. Obhajovať vrahov. Áno, sme ochotní aj dnes klamať, ak za to dostaneme zaplatené. Áno, aj dnes sme ochotní vyhovárať sa na všetko možné, len aby sme nemuseli prevziať zodpovednosť. Zodpovední sú predsa vždy tí druhí. Refrén sa opakuje: „Ja nie, ja som nič nevedel, ja som nič nevidel, ja sa starám len o seba a nie o politiku“. Áno, aj dnes, skrytí v dave, sme ochotní vykrikovať čokoľvek a na sociálnych sieťach písať hlúposti. A dnes už nielen bez ohľadu na druhých, ale aj, paradoxne, na seba.
Ale keď sedíte pri brehu jedného z tých krásnych Meklenburských jazier, pod pamätníkom v Ravensbrücku, uvedomíte si, že nielen tí druhí, ale vy sám musíte niečo urobiť, aby sa to nezopakovalo, aj keď v inej forme. Že nemá zmysel moralizovať a vyčítať niečo tým druhým. Nakoniec to vždy záleží len od pár ľudí, či nedovolia, aby spoločnosť úplne znecitlivela voči osudu druhých. Vždy záleží len od vás a vašej energie, či dokážete scitlivieť aspoň pár ľudí okolo seba. A že vlastne stačí – nezabudnúť. A medzi obedom, komédiou v televízii a hraním sa s deťmi si občas pripomenúť, že nie všetci mali a majú to šťastie ako vy. Pár sekúnd stačí. Nič viac.
