To sú len tri príklady vypočutých rozhovorov z posledného týždňa. Nečudujme sa, že sa obyvatelia Slovenska naháňajú za titulmi Áno, naháňajú, lebo titul, všetko jedno či na verejnosti alebo v rodine, či má váhu alebo nie, znamená zmenu statusu. Dotyčného i rodiny.
A tento pohon za pár písmenkami pred i za menom trvá už poriadne dlhú dobu. Veď Vasil Biľak, blahej pamäti násilnejší človek socialistického Československa, sa v 60. rokoch rozhodol, že si musí zvýšiť prestíž a dal sa do študovania. Našiel sa jeden profesor, ktorý mu nechcel len tak mirnix-dirnix zapísať skúšku do indexu, ktorý priviezol šofér z UV KSČ a potom robil taxikára. Viem o tom, lebo ma vozil.
Dnes pohon len pokračuje s podporou dedičov starých poriadkov. Kto si spomenie dnes na to, že Anna Nagyová získala titul za pár rokov počas riaditeľovania na Úrade vlády? Možno by stálo za to zistiť, kedy to vlastne V. Mečiar získal právo písať si JUDr. pred menom. Zlé jazyky vtedy všeličo potárali. Len raz sa začali tituly vytrácať. Niektorí hrdí nositelia RSDr. - doktorského titulu z komunizmu a jeho praxe - si ho radšej vymazali pred menom. A akú váhu taký titul mal a čo všetko sa zaň dalo voľakedy získať. A keďže to tak bolo, mnohí sa oň usilovali aj cez mŕtvoly a svoju dobrú povesť.
Pokiaľ by sme boli izolovanou krajinou, mohli by sme si rozdávať tituly v hojnom počte. Napríklad podľa vzoru falošného profesora a bohužiaľ nefalošného poslanca Rydla za SNS, ktorý si ho udelil pre istotu sám. Má na to aj papiere. Ale pamätám sa, ako mi predseda jednej politickej strany zatelefonoval, či by som nemohla vybaviť, aby si za absolvovanie jednoduchého dvojmesačného kurzu na jednej z poľských univerzít, mohli študenti písať Dr. pred menom. Keď som neskrývala znechutenie a obavy, dodal: „ ale veď ho budú používať len na Slovensku". Rozdávanie titulov zhora a za nič za vlády V. Mečiara povesť Slovenska najmä v susedných krajinách veľmi poškodilo. Doktori a profesori bez kníh, bez citácií, ktorých sú niektoré univerzity plné, boli hlavným argumentom, prečo poľská akreditačná komisia zásadne protestovala proti podpísaniu dohody o vzájomnou uznávaní titulov medzi SR a PR. Aj dnes sa Poliaci každý rok vyhrážajú, že zmluvu, ktorú sa po piatich rokoch vyjednávania podarilo uskutočniť, vypovedia. Aj toto sú dôsledky predávania titulov.
Môžeme sa dohodnúť. Buď budeme ako Taliani, kde je každý v rozhovore „il Professore", alebo prinajmenšom „Dottore", ale zároveň si udržiavajú výnimočné univerzity, kde sú skutoční profesori a doktori. Alebo prestaneme volať inžinierovi Dušekovi a v telefóne si vypýtame pána Dušeka a okrem profesného prostredia prestaneme používať tituly. A tých, ktorí sa nimi budú stále oháňať vo verejnom priestore, vyhanbíme. Tak, ako by sa im to stalo v USA. Nakoniec najlepším príkladom toho, že skutočná váha človeka a jeho mena nie je v tituloch pred a za menom, ale v samotnej osobe, je vizitka bývalého ministra zahraničných vecí Českej republiky, kancelára, inžiniera, čestného doktora....(doplň podľa dlhého zoznamu), kniežaťa Schwarzenberga,. Biela kartička je závideniahodne prázdna. Obsahuje len meno - Schwarzenberg.
